Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
vaný podrobný plán celej akcie. Cyklistická čata, maximálne ozbrojená
a doplnená aj ďalším vojenským materiálom, mala vojsť do lesa pri
obci Jemeľjanovo 85 , kde by si na ňu „počkali" partizáni z brigády Ďaďa
Koľa. O tomto pláne však vedeli okrem Šataru len traja príslušníci
jednotky — V. Blahus, Š. Apolen, R. Palcút. 86 Tak to dosvedčujú nielen
slovenskí autori, ale aj druhá strana. Piotr Grigorievič Lopatin, jeden
z veliteľov brigády Ďaďa Koľa uvádza, že na jeho návrh nadviazal veliteľ
zástupca veliteľa oddielu štábu brigády Voloďa Rudňak spojenie
s veliteľom čaty Šatarom. „Dohovoril s ním prechod jeho čaty k partizánom,
čas i miesto... podľa zvyklostí konšpirácie všetci vojaci čaty
ani nevedeli, že práve tento deň je určený nielen na stretnutie, ale aj na
prechod k partizánom. " 87
Nečudo preto, že keď sa v skoré augustové ráno plán vydaril a jeho
strojcovia oznámili mužstvu, že čata sa dostala do partizánskeho
obkľúčenia, u jej príslušníkov „nastal šum a nervozita". Ten nemohol
upokojiť ani prejav partizánskeho kapitána Rudňaka príslušníkom
čaty, v ktorom hovoril o pomoci ZSSR slovenskému národu či komisára
Jegorova, pri prípitku hovoril o slovanstve a „spolupatričnosti
národov ZSSR a Československá'. 88
Presne naopak, po zajatí skupiny sa viacerí z jej členov pokúšali
o návrat k armáde. To sa dvanástim vojakom skutočne aj podarilo. 89
Zvyšok vojakov sa s daným stavom buď zmieril, alebo sa im útek nevydaril,
to už pravdepodobne nezistíme.
V noci z 23. na 24. 8. ušiel z posádky Smoleviči od SPO aj Ján
Motešický. O príčine jeho úteku máme najlepší prameň — vlastnoručne
písaný rozlúčkový list. Z neho vyplýva, že zbehol zo strachu pred
trestom väzenia, za údajnú vzburu ešte v zázemí. 90 Motešický sa však
pokladal za nevinného. Jeho list vypovedá trocha aj o pomeroch a náladách
v jednotke, a čo je najzaujímavejšie, potvrdzuje jeho kladný
vzťah k slovenskému štátu. „...Bol som odsúdený nevinne, jako aj moji
kamaráti, skrze jedného lajdáka, ktorého ani teraz nevyzradím. Nakoľko
som nebol za svojho života ani najmenším trestom postihnutý,
beriem si to veľmi k srdcu, že ma postihla tá nehoda, že som odsúdený
do žalára na 5 mesiacov. Teda len za to, že som dobre slúžil a verne
som plnil svoje povinnosti, takže, takto sa mi Slovenský štát chce odplatiť.
Teda Slovenský štát za to nemôže, ale tí predstavení, ktorí si
159