Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
Korbeľu sa v čate v máji 1943 chystali na útek piati - vojaci Belan,
Kováč, Patúš, Machovič a on. Nakoniec však štyria zbehnúť odmietli
a tak utiekol iba on. Podľa neho bol za tým strach z možných represií
voči zbehom, ako aj ich rodinám, ako vojakov strašili. „Bolo dohodnuté
previesť prechod, až sa front priblíži," znel akýsi kompromisný
záver. Korbeľa sa však s týmto stanoviskom zmieriť nehodlal, preto
utiekol na tanku sám. 57 Bol rozhodnutý využiť príležitosť, ktorá sa
mu 8. júna naskytla. Mimochodom len pár minút nato, ako jednotkám
čítali rozkaz gen. Čatloša o stannom práve a tvrdých trestoch pre zbehov.
„ Jedno mi bolo jasné: Ak čo najskôr nezdúchnem, neskôr sa mi to
podariť nemusí... Nech sa robí, čo sa robí, pokúsiť sa musím. Musím!"
Naštartoval preto svoj tank, vyšiel z garáží, prešiel celým Jeľskom až
do obce Remezy. Pred obcou bola malá riečka so spáleným mostom
a močaristými brehmi. V rieke s mäkkým dnom jeho tank uviazol.
Ratoval sa teda aspoň sám, nechajúc tank v rieke. Mal len niekoľko
minút nato, aby sa dostal k partizánom. Opis týchto chvíľ bol viac
než zaujímavý: „Chmatol som osobnú zbraň a kožený oblek, vyskočil
z tanku a rozbehol sa do blízkej obce. Bola ľudoprázdna. Obyvatelia
v domnení, že ide o trestnú výpravu, sa rozutekali do lesov a poschovávali
sa." 68 Až naostatok, s pomocou jednej starenky, sa mu podarilo
dosiahnuť vytúžený cieľ — stretnutie s partizánmi. Uviaznutý tank
sa však už pre partizánov nepodarilo zachrániť. O pár minút ho totiž
ostreľovali a bombardovali dve vyslané lietadlá. 69 Výsledok náletu bol
podľa Korbeľu dosť drsný: Osada zničená, väčšina chalúpok ľahla popolom,
niekoľko ranených a dvaja mŕtvi dedinčania. 60 Nakoniec za pomoci
partizánov vyhodili tank do vzduchu. „Aby som povedal pravdu,
nerád som sa s ním lúčil. Utešovalo ma iba, že už nemohol slúžiť v boji
proti partizánom." 61 Nik mu však nevzal prvenstvo, bol totiž prvým a
zároveň aj posledným Slovákom, ktorý utiekol na tanku.
Svoju pohnútku k prechodu zdôvodnil po vojne takto: „Zakrátko
sme v tomto kraji močiarov videli, ako tí, ktorým sme mali stáť po
boku, si počínali. Všade, kam boli ich paličské komandá vyslané na
trestnú výpravu, zostávala po nich spúšť: zničené a vypálené dediny,
kopy mŕtvych starcov, žien a detí, niekedy sadisticky zohavených. Mstili
sa na bezbranných zato, že im v tomto kraji zle podkurovali. " 62 153