Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
sa späť na pluk. Menovaného špióna sme práve na štábe vyšetrovali,
keď táto správa od Nálepku došla." 62 (Prípad spomeniem ešte nižšie).
3.5. Od 11. novembra do Vianoc
Od prvej hromadnej dezercie 11. novembra
do konca tohto mesiaca zbehlo ešte sedem
príslušníkov divízie. 63 Žiaľ, bližšie informácie
o ich pozadí sa nám z pera ich aktérov nedochovali.
Okrem jedného totiž všetci z nich zahynuli
ešte počas vojny. Minimálne u štyroch
z nich (Ašver, Kršík, Panáček, Pargáč) , ktorí
zbehli 17. novembra, sa tak však stalo nie
celkom dobrovoľne, resp. ich dezerciu možno
označiť za viac-menej vynútenú. Ako totiž potvrdzuje
jeden z partizánskych zdrojov, za ich
predchádzajúci styk s partizánmi pri vodojeme
v Kalinkoviči im totiž hrozilo vyšetrovanie
a väzenie. Po Nálepkovom varovaní zo štábu sa preto rozhodli pre
okamžitý útek. 64
Veliteľ 101. pluku pplk. pech. Jozef Husár pri bilancovaní tohto
skupinového zbehnutia štyroch príslušníkov 11. roty zhrnul dôvody
tohto fenoménu v nasledujúcich bodoch:
„1/ Mužstvo peš. pluku 101 bolo dlhý čas v prostredí, kde k bojovej
činnosti skoro vôbec nedošlo. Po pridelení úlohy na trati Pinsk-Gomel
sa jeho dosavádny, pomerne pohodlný život zmenil na tvrdú a nebezpečnú
službu.
2/ Posledné udalosti, najmä prepad čaty z Kopatkeviči (išlo o zmasakrovanie
22 slovenských vojakov partizánmi - pozn. M. L.), priviedol
mužstvo k názoru, že podobný osud očakáva postupne všetky stráže
a jednotky pluku. Záchranu vtedy vidia slabší jedinci v zbehnutí.
O tomto sa často debatuje na strážniciach, ale rozhovorom nemožno
zabrániť, lebo možnosť akejkoľvek kontroly v tomto smere je vylúčená.
Tento názor je mimo toho v mužstve civ. obyvateľstvom (najmä ženami)
dôsledne živený.
3/ Mužstvo je pridelené na dlhý čas k jednej stráži. Jednotvárna
a vyčerpávajúca služba s prepadmi stráží skoro každú noc, ďalej per-
119