Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
ležitosti vôbec neprebehol. Istá nespokojnosť s danou situáciou však
u neho badateľná bola. Je možné, že k tomu prispel aj niekoľkomesačný
pobyt v robotníckom prostredí. Každopádne, dostal sa do rozporu
minimálne s vojenskými regulami. Totiž ešte v roku 1941, keď už bol
poručíkom, „prišiel aj so svojou čatou do Jablonice, kde sa opil, ako aj
jeho vojaci a ako dôstojník robil po obci výtržnosti rušením nočného
kľudu". Na tom by nebolo nič výnimočné, keďže alkohol hral v slovenskej
armáde dosť dôležitú rolu. Závažnejšie už bolo, že za tento
poklesok mu „bol MNO zastavený postup na povýšenie". 19 Pravdepodobne
to bola hlavná príčina Hazuchovej nespokojnosti. Dosvedčuje to
aj vyjadrenie jedného z jeho bývalých podriadených, príslušníka jeho
čaty a navyše krajana Martina Kalného. Podľa neho sa Hazucha, súc
nespokojný so zastavením povyšovania vyjadril, že „mňa povýši až
generál Svoboda". 20
Oficiálne však boli v literatúre, resp. publicistike, uvedené vlastenecké
dôvody. „Vierolomný vpád fašistických vojsk do ZSSR verejne
odsudzoval ... sústavne zháňal spojenie s partizánmi." V tomto smere
si vraj veľmi dobre porozumel so svojim ordonancom, Jozefom Berecom
z Čachtíc, ktorý mu spojenie s partizánmi zabezpečoval. Berec
mal podľa všetkého k ilegálnej činnosti dosť blízko, aspoň ak budeme
veriť referencii žandárov z jeho rodnej obce, podľa ktorej bol „presvedčenia
a zmýšľania komunistického, chovanie po každej stránke podpriemerné".
21 Spoločným úsilím mali vraj ešte v Žitomíri zachrániť
život trom miestnym odbojárom, ktorých gestapo usvedčilo z počúvania
moskovského rozhlasu. Hazucha s Berecom však inkriminované
rádio schovali u seba, čím Ukrajincom nakoniec zachránili život. Podobných
nelegálnych spojení mal vraj už v Žitomíre viacero, preto bol
odkomandovaný do Ovruče, priamo na veliteľstvo, kde mal byť „pod
dohľadom". Onedlho bolo však veliteľstvo divízie presťahované do
Koziniek. A práve tu sa odohral ich útek. Bezprostredným impulzom
k nemu bol, zdá sa, strach z hroziaceho zatknutia. Spomína to aspoň
bývalý pisár 9. roty 102. pluku Ján Bystran. „.Tesne pred odchodom
Hazuchu k partizánom dostávam sa i ja s ním do rozhovoru pri
cintoríne padlých našich vojakov. Po tomto rozhovore má sa Hazucha
stretnúť s významnou partizánskou spolupracovníčkou Máriou Bulgakovou
v Mozýre, kde táto pracovala ako zubná lekárka." To sa však už
145