Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

V. KAPITOLA - Pády do zajatia
Štafen a Belica po prechode cez Nemcami vypálené obce v Leľčickom
okrese, medzi obcami Kartiniči - Rubež, pri rieke Uborť sa vzdialili od
našej jednotky, že sa pokúsia prejsť na stranu partizánov."
Podľa Bystrana 3. januára v predpoludňajších hodinách „pri prechode
našej jednotky mladým lesom vo vzdialenosti asi 4 km za obcou
Kartiniči bolo pre spomínanú trojicu našich vojakov najvhodnejšie
miesto vzdialiť sa nepozorovane od jednotky a prejsť na stranu partizánov".
28 Nik vraj nemohol s istotou však povedať ani to, či sa k partizánom
aj naozaj dostali. Aký bol teda nakoniec ich osud a kde zmizli,
presne nevie nik ani dnes. Ak je však pravdivou druhá verzia, že totiž
k partizánom dobrovoľne utiekli, prípad by len dosvedčoval dovtedajšiu
partizánsku prax likvidácie nepriateľských vojakov bez ohľadu na
to, či zbehli alebo boli zajatí. Tým skôr, že slovenský prápor mal v tomto
prípade proti sebe obávaných „kovpakovcov", ktorí sa vyznačovali
značnou brutalitou.
Logickou úvahou sa však ukazuje ako najzrejmejšia možnosť tá,
že ich partizáni hneď po zajatí, resp. po príchode, zlikvidovali. Na
Slovensko sa totiž nikdy nevrátili a ani ich mená sa nenachádzajú
v žiadnom zozname padlých slovenskej armády, avšak ani v zoznamoch
účastníkov partizánskeho hnutia v ZSSR. 29
V januári roku 1943 padol do zajatia aj Ladislav Dinda, o čom hovorí
zápis v denníku veterinárnej správy. Stotník veterinárnej služby
Ľudovít Jeluš sa stal službyneschopným 26. 1. 1943 pri príležitosti
jednej z protipartizánskych akcií. Pri návrate totiž zblúdil a dostal sa
do rúk „záškodníkov" spolu s des. asp. Ladislavom Dindom. Podarilo
sa mu ale utiecť, až sa šťastlivo dostal k vlastným jednotkám, hoc
s ťažkými omrzlinami končatín a v úplnom nervovom zrútení. Des.
asp. Dinda toľko šťastia nemal a ostal v rukách „záškodníkov". 30 Jeho
zajatie potvrdzujú aj sovietski partizáni: „Raz za mrazivého januárového
rána na ceste od Dubroviči 31 sa objavili sane. Naši strážni, medzi
ktorými som bol aj ja, stáli na pokraji dediny Omelkovčina. Zbadali
sme, že dvaja sediaci mali na sebe vojenské uniformy, zatiaľ čo tretí bol
miestny roľník a robil im sprievodcu. Vyskočili sme z úkrytu a zaznel
rozkaz: Ruky hore! Jeden z dôstojníkov ušiel, druhý zdvihol ruky hore
a bez odporu sa vzdal... Bol to Ladislav Dinda."
197