Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
nevedia uvedomiť, že aj ten posledný vojak im bude niekedy dobrý." 91
SPO bol vraj len dovtedy dobrou jednotkou, dokiaľ k nemu neprišiel
stotník Ján Buzalka. Ten totiž vojakom zakázal pohybovať sa ďalej
než do 500 m vzdialenosti od ubikácií. „...S takým jednaním nemôže
s vojakmi žiť, ktorí skúsili ako on. Veľká bolesť je, keď človek nemôže
nájsť milosť u svojho brata, ktorý je tej krvi slovenskej, za ktorú sa má
každý biť. Mali ste sa tiež prv postarať o moju záchranu a nie o garňák."
92
Po „úteku" cyklistickej čaty sa pomery v SPO mjr. Tibora Dualského
veľmi zostrili. Nielenže sa urobili opatrenia na zamedzenie nových
útekov, prečítal sa rozkaz o stannom práve, ale viedlo sa aj vyšetrovanie
podozrivých z kontaktov s partizánmi. Jedným z ohrozených bol i
Rusín Vasil Morochovič. Po rozhovore so spravodajským dôstojníkom
npor. Porubským, ktorý ho podozrieval (dodajme oprávnene) z písania
ilegálnych letákov, nečakal na hroziace zatknutie a najbližšiu noc na
24. 8. zbehol. 93 Spravil to veľmi šikovne, pod rúškom nočného hliadkovania.
Nešiel sám, ale po dohode s partizánmi spolu s ním zbehli aj
podobne zmýšľajúci J. Macko a J. Motešický. 94
Pohnútky k dezercii sú aj v prípade tejto trojice veľmi komplikované
a zaujímavé súčasne. Ján Motešický v spomienkach síce píše, že
pohnútkou boli „výčiny nemeckých okupantov, zabíjanie starcov, žien
a detí, pálenie a rabovanie miest a obcí", 95 no bolo tu zrejme aj čosi
iné. Okrem vyššie spomenutých obáv zo zatknutia aj udalosti pred
ich odchodom na front. Všetci traja — Morochovič, Macko, Motešický,
boli starí kamaráti. Aj na front sa dostali spolu, a to ako trest
za vzburu v kasárňach Pluku útočnej vozby v Turčianskom Svätom
Martine v máji 1942. Vojenský súd v Bratislave im vymeral „za zločin
vzbúry" po piatich mesiacov ťažkého žalára nepodmienečne, ktoré si
mali odpykať po návrate z frontu. V lete 1943, ako potvrdzuje aj Motešický,
žili starší vojaci jednotky už v očakávaní blízkeho vystriedania.
96 Možno sa teda chceli vyhnúť hroziacemu väzeniu, a preto zbehli
„preventívne". Možno to však bola aj kombinácia viacerých pohnútok,
pričom tie vlastenecké pravdepodobne neboli primárne.
Pravdepodobne v tom istom čase ušiel aj Rusín Michal Rjabik. Aj
on udržiaval predtým styky s partizánmi skupiny V. Krasnovského.
O istý čas ho však zástupca veliteľa roty upozornil, že spravodajcovia
160