Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
Na koniec úvodnej časti pokladám za dôležité vymedziť niekoľko
pojmov, ktoré sú pre prácu dôležité.
Za dezerciu nemožno v žiadnom prípade považovať pád do zajatia,
hoci by s ním i dotyčný vojak, resp. vojaci, vnútorne súhlasili. Za dezerciu
možno považovať iba úmyselné a dobrovoľné zbehnutie z armády.
Fenomén dezercií je však v armáde prítomný už od jej počiatkov,
preto je úplne pochopiteľný. I tu však treba rozlišovať pohnútky, ktoré
k dezercii viedli. Je totiž rozdiel medzi tým, že vojak zbehol z dôvodov
osobných, (presvedčenie) alebo preto, že útekom z armády sa iba chcel
vyhnúť trestu, ktorý mu bezprostredne hrozil.
Podľa počtu aktérov môžeme zbehnutia rozdeliť na jednotlivé a
skupinové. Nie každé zbehnutie však bolo zamýšľané ako zároveň prebehnutie
na nepriateľskú, v našom prípade na sovietsku stranu. Preto
treba rozlišovať aj medzi pojmami zbehnutie - prebehnutie, resp. zbeh
— prebehlík. Zo zachovaných archívnych dokumentov možno vyčítať
niekoľko prípadov, keď boli zbehovia dolapení priamo medzi civilným
obyvateľstvom, resp. sa skrývali v tyle armád. Práve z tohto dôvodu
som pokladal za potrebné špecifikovať aj samotný názov práce na „dezercie
na sovietsku stranu".
Práve preskúmania a analýza aj týchto príčin bude jednou z úloh
tejto práce. Venovať sa budem len Zaisťovacej divízií, z ktorej dezertovalo
najviac slovenských vojakov. Z týchto sa následne stávali partizáni.
Mimo záujmu ostala Rýchla divízia, ktorú ponechávam na spracovanie
v budúcnosti, ako aj iné menšie jednotky slovenskej armády
— letecké, pionierske, či Delostrelecký pluk 31, ktorého históriu ako
aj prípady zajatí jeho príslušníkov som spracoval na inom mieste. Do
práce nie sú zahrnuté ani prípady zbehnutí Slovákov z maďarskej armády,
pretože ide o samostatnú tému. Rovnako tak sa nevenujem bližšie
otázke činnosti stotníka (kpt.) Nálepku, keďže táto je dostatočne
spracovaná v starších dielach.
18