Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
Zo samostatných prepadov partizánov na nemecké vlaky sa dalo
predpokladať, že ide o organizovaný odpor a sily partizánov sú väčšie,
než sa pôvodne myslelo. „Nemci stávali sa bezmocnými, zúrili, privážali
posily a keď všetko bolo márne proti partizánom, ktorí sa v ich
organizovanej činnosti nedali rušiť a odstrašiť, začali Nemci tie isté
metódy, ktoré už predtým uplatňovali na Balkáne a v Poľsku, t.j. systematicky
páliť osady aj s ľuďmi a v zúrivosti mučili všetko, čo len
v ceste stálo", píše Mikula. 47
Aj ďalší vojaci z Mikulovej skupiny potvrdzovali, že nacistické násilnosti
priamo vplývali na ich neskoršie rozhodnutie utiecť. Medzihorský,
aktívny účastník prvého hromadného úteku, si takto spomínal
na jeden zo zážitkov pri strážení trate pri Kyjeve ešte z jari 1942.
Práve tam po prvý raz videli Nemcov, ako strieľali civilov. Bol to trest
za to, že ako strážni si vraj nesplnili svoju povinnosť, „lebo partizáni
tam prepadli jeden transport, ten bol vyložený na železničnej stanici
na zemi. Tak Nemci zohnali ľudí, čo našli naokolo, čo mali strážiť.
Dali ich dokopy a začali ich strieľať. Lebo oni im povedali, že ak pustia
partizánov, tak ich postrieľajú. Vtedy tam aj decká postrieľali, malé
chlapčiská, čo boli s nimi". 48
Iný bývalý účastník prechodu z 11. novembra 1942 Ján Slávik
z Lubiny na otázku, prečo sa rozhodli ujsť k partizánom, odpovedal:
„Lebo nemali sme radi Nemcov, strašne nafúkaní boli, nadradení...
Kade oni prešli, to zramovali, zničili. " 49
Nacistické barbarstvo vyvrcholilo pálením dedín i s obyvateľstvom,
čo videli aj viacerí slovenskí vojaci. V mnohých sa následne budil dištanc,
odpor, nenávisť, ba aj túžba po pomste za nevinné obete. Civilné
obyvateľstvo, vidiac tieto zverstvá, utekalo k partizánom a takto rástli
nové partizánske oddiely. Podobne uvažovali aj niektorí slovenskí príslušníci
— medzi nimi práve Mikula či Medzihorský. Prvým krokom
k prechodu bolo pochopiteľne nadviazanie kontaktov s partizánmi
— bez toho by útek na druhú stranu hraničil s nebezpečenstvom smrti.
„Spojenie sa mi podarilo nadviazať cestou železničiara Nikolaja,
s ktorým som často rozprával a keď ma lepšie poznal, informoval
o mne partizánov a priniesol mi od nich raz nasledovné písmo: „My
znajem, što Slováky naši bratia. Nam iz Moskvy zapraščali Vas uništožať.
Vy nemešajte do našeho dela i my Vam ničoho nezdelajem. My
114