Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 — 1943
deli, že sú Vianoce. Nie je ťažké si predstaviť, akú popularitu si získali
partizáni týmto činom", uzatvára Chovanec. Od radosti by vraj bol
medzi nimi hneď ostal, no partizáni si ho zaviazali inak — mal pre
nich vykonávať špionáž a dodávať muníciu. 118
Tu snáď ešte jednu poznámku. Aj v období, keď už slovenské partizánske
hnutie bolo pevne etablované aj organizačne (od mája 1943),
došlo k niekoľkým popravám zajatých vojakov. Dezertérom sa stále nedôverovalo.
Vyplývalo to z partizánskej taktiky a pochopiteľnej vojnovej
ostražitosti v situácii, keď jedna i druhá strana vysielala špiónov.
O týchto skutočnostiach sa v staršej literatúre, pochopiteľne, nepísalo
veľa. Augustín Horváth zbehol až medzi poslednými vojakmi, 15. októbra
1943. Podľa vlastných slov, pohnútkou bolo znechutenie nad nacistickými
zločinmi, ktoré v ZSSR videli. No prvé dojmy po príchode
k partizánom boli negatívne - jeho osud visel takmer na vlásku. „Keď
sme tam prišli, určite nám neverili, sledovali nás. A ten komsomolec:
„A začem, počemu vy prichodite?!" Ej - začali nás obracať! Naraz ale
Jožo Rafaj z Borčíc sa objavil, on tam už bol! Ja som o tom nevedel.
Hneď jak ma zbadal, začal ma bozkávať a ten veliteľ sa ho pýta: „Jozef,
odkuda ho znáješ?"„To je môj bratranec!" Tak už sme mali pokoj.
Aj medzi nimi boli aj dobrí, aj zlí...", spomínal bývalý partizán. 119
Nedôvera voči Slovákom však plynula aj z ideologických príčin
— o tomto rozmere sa mlčalo úplne. Ťažko dnes povedať, kde sa pre
Sovietov končila prirodzená ostražitosť, kde sa začínala ideologická
nedôvera. Na obvinenie zo „ špiónstva" stačila aj maličkosť, napr.
znalosť ruštiny, čo u našich vojakov, tráviacich v ZSSR celé mesiace,
nebolo neobvyklé. Alebo aj hlásenie sa k „rusínstvu", ktoré v ZSSR
vôbec nepoznali. „Čort znajet, što takoje Rusin..." Slovenskí zbehovia
neboli pre sovietskych partizánov ani Slováci, ani Rusíni, ale takmer
bez výnimky len „Češi". Podľa spoluautora knihy Malé drámy, bývalého
bieloruského partizána, Rusína Michala Rjabika, zbehnuvšieho
v auguste 1943, bol zásadný rozdiel medzi „nami a Sovietmi... My sme
boli zahraniční partizáni a oni sovietski partizáni"... Aj na sovietskych
partizánoch sa prejavili následky štvrťstoročnej tvrdej ideologizácie,
svetovej jedinečnosti, až vyvolenosti. „V ZSSR nebola pestovaná politika
súdržnosti národov Európy... Tam bol ZSSR - niečo zvláštneho
- a ostatné všetko sú „fašisty", buržuji... Ačkoľvek - nebola to pravda,
88