Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

I. KAPITOLA — Obraz slovenského poľného vojska v historiografii minulých desaťročí
Autori edície dokumentov k dejinám ilegálnej KSS aj v roku 1988
hlásali tézu súdruha Gottwalda, keď tvrdili: „Vauguste 1941 bolo odvolaných
z frontu asi 50 000 záložníkov do zázemia, lebo mnohí z nich
demonštratívne prejavovali nespokojnosť. " 51
Rok pred pádom totalitného režimu vyšli aj objemné viaczväzkové
Vojenské dějiny Československa. V ich IV. diele venovanom vojnovému
obdobiu sa pár viet ušlo aj hodnoteniu slovenskej frontovej armády. Socialistický
kolektív túto pokladal za nespoľahlivú od samého začiatku
nasadenia. „Protivojnové nálady a dôsledky všeobecnej nespokojnosti
si vynútili už koncom roka 1941 reorganizáciu zboru." 52 Dojem celkovej
nespoľahlivosti poľnej armády má čitateľovi podsúvať aj mapka s desiatkami
vyznačených bodov znázorňujúcich údajné miesta prechodov.
Za zmienku iste stojí aj marxistická dištinkcia zrodená v 50. rokoch
medzi „zlým" dôstojníckym zborom a „dobrými" radovými vojakmi,
odmietajúcimi ľudácky režim a jeho snaženia, ale aj presvedčenie ich
veliteľov. 53
Druhou a zároveň poslednou knižnou publikáciou venovanou slovenským
vojakom v ZSSR pred kolapsom komunistického režimu bola
práca Bohuša Kuchára z roku 1989 pod názvom Ostali verní prísahe
s podtitulom K prejavom protifašistického odporu v slovenskom vojsku,
najmä v rýchlej divízii. Bola vydaná ÚV Slovenského zväzu protifašistických
bojovníkov pre potreby lektorského a propagandistického
zboru. Tento svoj účel iste splnila, inak ako propagandistickú ju totiž
ani nemožno hodnotiť. Práca je postavená na spomienkach bývalých
príslušníkov Rýchlej divízie, ktorí sa však neskôr stali prívržencami
budovania socializmu (Vojtech Višňovský, Gustáv Vargoš, Ján Martinček
a i.). Podľa Kuchára slovenskí vojaci nasadení do vojny „od samého
počiatku pomýšľali na to, ako sa buď vrátiť domov, alebo prejsť
na druhú stranu - k sovietskym vojskám". 54 Zraňovali sa, snažili sa
prejsť na druhú stranu — prvý prechod bol už 22. júla 1941 — až po
prípravu „dezercie" na Kaukaze. Tvrdenia typu „ústup bol pre vojakov
sklamaním, prakticky všetci počítali, že prejdú na druhú stranu" snáď
ani nepotrebujú komentár. 55 Celkový dojem, ktorý si z knižky odnáša
čitateľ, je snáď ten, že všetci príslušníci Rýchlej divízie boli, či už
skrytými alebo otvorenými komunistami, ktorí od počiatku sabotovali
všetky bojové úlohy a nakoniec hromadne prechádzali k boľševickým
31