Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
slovenského pluku povšimli, že Slováci veľmi neochotne chránia železničnú
trať. V niektorých prípadoch sa priamo postarali, aby neprekážali
národným pomstiteľom pri plnení ich diverzných úloh. Keď sa
napr. objavili partizáni v oblasti železničnej trate, Slováci sa tvárili, že
nič nespozorovali a odišli." Takýto prístup zo strany Slovákov partizánov,
samozrejme, len posmeľoval a umožňoval im aktivizovať svoje
diverzie. 24 Jednoducho povedané, nik z vojakov nemal chuť nechať sa
zlikvidovať či zmrzačiť kvôli nejakému nemeckému transportu. Podobne
však nezmýšľali iba radoví vojaci, ale aj ich velitelia.
V roku 1943 sa negatívne tendencie v ohľade bojaschopnosti ešte
prehĺbili. Skúsenosti s nacistickým „novým poriadkom", ktorý sa snáď
najbrutálnejšie v Európe prejavil práve v oblastiach, kde boli nasadené
aj slovenské jednotky, je podľa všetkého hlavným faktorom, ktorý
prispel k postupnému rozkladu bojovej morálky divízie. Zaregistrovali
to pochopiteľne aj Nemci, ktorí si rýchle všimli rozkladný vplyv navrátilcov
z frontu rozprávajúcich o nacistických zločinoch. 25
Nemuselo však ísť len o priame fyzické likvidácie. Smutnými, no
bežnými boli aj výjavy z nedobrovoľných deportácií mladých ľudí na
práce do Nemecka. 26 Ešte horšie sa však zaobchádzalo so sovietskymi
zajatcami, čoho svedkami naši vojaci neraz boli.
Vojaci sa potom logicky pýtali: „Za koho tu vlastne bojujeme? Za
Nemcov, ktorí tu vypaľujú dediny a likvidujú nevinné obyvateľstvo,
ktoré sa k nám tak dobre správalo?" Možno práve takéto otázky si
kládli tí, ktorí sa stretli s excesmi nacistov, resp. boli ich pasívnymi
alebo aktívnymi spoluaktérmi.
Hoci nenávisť ešte nebola odbojom, aktívnym bojovým prostriedkom,
dôležitým bola práve skúsenosť zo zločinov na obsadenom území.
Ako píše Falťan, v ZSSR „sme bezprostredne na vlastné oči poznali
ešte aj ďalšieho dôležitého činiteľa, ktorý v nás urýchľoval ... uvedomovací
a dozrievací revolučný proces... boli to hrozné výčiny hitlerovských
katov". 27 Väčšina vojakov sa dovtedy nestretla s čímsi takým
brutálnym. Časť vojakov, najmä tí, ktorí boli priamo svedkami atrocít,
preto prechádzali v ZSSR istým prerodom. Bola to podobná skúsenosť
a šok, aký z druhej strany zažili prvosledové jednotky slovenskej armády
v lete 1941, keď nachádzali v obciach a mestách západnej Ukrajiny
stovky Sovietmi povraždených a zohavených mŕtvol väzňov.
109