Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

V historickej spisbe sme často svedkami, že hodnotenia sa prosto
opisujú a mechanicky preberajú. Príčiny môžu byť rôzne: autorova dôverčivosť
k prameňu, neochota, nezáujem alebo nemožnosť veci overiť,
ale najmä extrémna rozšírenosť tvrdení, ktorá sa tak pretavuje do
priam vedeckého, všeobecne prijímaného postulátu. Hodnotenie slovenskej
poľnej armády, špeciálne Zaisťovacej divízie, ako od počiatku
nespoľahlivej formácie s akýmsi zakódovaným sklonom k ilegálnej
činnosti a dezerciám na nepriateľskú stranu, je takisto príkladom
stereotypného vnímania istej kapitoly našej národnej minulosti.
Jednostranným a nekritickým vyzdvihovaním osobnosti stotníka
Nálepku, uvádzaného ako príklad skutočného zmýšľania slovenského
vojaka, ako aj dlhodobým omieľaním tézy o celkovej nespoľahlivosti
slovenskej armády v ZSSR, sa zakorenil nielen v laickej, ale aj v odbornej
verejnosti dojem, akoby činnosť príslušníkov Zaisťovacej divízie
bola spätá len s odbojovou činnosťou.
Starší autori takisto nerozlišovali medzi dezerciami a pádmi do
zajatia, čo je jav bežný pre každú vojnu. Aj keď sa príslušníci slovenskej
armády nasadenej do vojny proti Sovietskemu zväzu s cieľmi nacistickej
expanzívnej politiky nikdy nestotožnili a svoju nedobrovoľnú
účasť chápali zväčša len ako nutné zlo, tento ich postoj sa nepretavil
do výraznejších foriem odbojovej činnosti či do snáh o zbehnutie na
nepriateľskú stranu. Skúmaním primárnych prameňov možno zistiť,
že roku 1941 z radov divízie nezbehol na stranu protivníka ani jeden
príslušník a tento trend sa držal takmer po celý rok 1942. O prvých
významnejších dezerciách možno hovoriť až v novembri a decembri
1942, keď sa objavilo niekoľko skupinových útekov. Podrobným výsku-
ZÁVER