Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR

III. KAPITOLA - Dezercie v roku 1942
medzi obeťami je i dievča, ktoré mu po večeroch rozprávalo o šťastnom
a krásnom živote do vojny,(...) sotva sa zdržal, aby nevykonal zúfalý,
nepremyslený čin„Z* 111
Deň nato, 26. decembra, ušla na sovietsku stranu iná skupinka vojakov
(Hanko, Kručko, Kvačkay, Mojžiš, Vranský a Šinkulič). Viacerí
príslušníci tejto skupiny boli takisto už predtým v spojení s partizánmi,
čo vplývalo na ich definitívne rozhodnutie opustiť rady vojska. Matej
Hanko takto opísal bezprostredné chvíle pred útekom: „Chodievali
sme večer s Kručkom na zábavy. (...) Aj partizáni prišli medzi nás. Dohovorili
sme sa, že prejdeme do bieloruských lesov. S Kručkom sme dostali
úlohu, aby sme vzali so sebou aj dalších vojakov. Podarilo sa nám
dať dohromady 25 ľudí z našej batérie." 112 Len čo dostali informáciu
o chystanom odsune batérie, okamžite sa rozhodli pre útek. Stihli ho
skutočne v poslednej chvíli — utekali už z naloženého transportu. 113
Ich skupina bola v ZSSR od marca 1942. Od júna ako príslušníci
101. pluku konali strážnu službu v okolí mestečka Kalinkoviči. Tu sa
dostali do spojenia s partizánmi. Boli však prezradení, „takže čo sme
boli aj zorganizovaní, všetci sme neprešli", píše jeden z aktérov, Jozef
Bednár. Po presune z Kalinkoviči do Kopceviči sa Bednár bližšie zoznámil
s partizánmi, pričom im pomáhal aj materiálne. Neskôr ich
stot. Nálepka tajne vyzval, „aby sem bez zbraní od naších útvarov neutekali,
že o nejaký čas prejde celý náš pluk, čoho hlavným organizátorom
bol on sám. A konečne keď prišiel k prechodu nášho pluku chýliaci
sa deň, tu prišiel rozkaz z nášho veliteľstva a sním aj jedna nemecká
divízia, pričom sme sa museli okamžite baliť, nakladať na pre nás už
pripravený vlak. To znamenalo, že naše plány boli úplne prezradené.
No nádej sme nestrácali a hlavy sme k zemi neskláňali, ba zrodila sa
v nás ešte väčšia nenávisť proti fašistickým votrelcom. Medzi tým ako
sme sa toho dňa t.j. 25. 12. 1942 začali baliť a so štyrmi kamarátmi
sme sa dohodli, že ešte v tejto chvíli odídeme k partizánom, čo sme
skutočne aj urobili", poznamenáva Jozef Bednár. Každý si vzal sebou
štyri granáty, niekoľko nábojov a na seba obliekol po tri páry bielizne.
Cesta k vytýčenému cieľu bola veľmi únavná a dlhá. Od 13. hod. až do
24. hod. pochodovali, až po polnoci sa dostali k cieľu. 114
Rudo Vranský uvádza ako príčinu jeho úteku odpor k nacistickej
politike a súcit s miestnym občianstvom. Už predtým sa vraj viackrát
131