2 - Fakulta medzinárodných vzťahov - Ekonomická univerzita v ...

Pre predstaviteľov iných teoretických smerov je vzťah vnútornej a zahraničnej politikyznačne determinovaný. Ortodoxní marxisti považujú zahraničnú politiku za odraz triednejpodstaty vnútropolitického režimu, ktorá závisí v konečnom dôsledku od ekonomickýchvzťahov v spoločnosti. Medzinárodné vzťahy ako celok majú druhoradý charakter. Prepredstaviteľov geopolitických koncepcií (koncepcia bohatého severu a chudobného juhu,neomarxistické teórie závislosti, teórie svetového centra a svetovej periférie) je jedinýmzdrojom vnútornej politiky vonkajšia nevyhnutnosť (napr. Wallerstein). Neorealisti (Waltz,Strange) chápu zahraničnú politiku ako pokračovanie vnútrospoločenských vzťahov, aj keďrozhodujúcu úlohu pri formulovaní zahraničnej politiky nemajú národné záujmy ale vnútornádynamika medzinárodného systému.Predstavitelia koncepcií vzájomnej závislosti sveta (napr. Duddley) vychádzajú z tézy,podľa ktorej zahraničná politika i vnútorná politika majú spoločný základ – štát. Každý štátmá okrem iného monopol na dve moci: 1. osobitné právo na využitie sily (násilia) iba vrámci svojho územia a 2. legitímne právo vyberať dane. Pre liberálno-idealistické tradíciea im podobné smery (federalisti, transnacionalisti (Burton, Loard) prestáva byť problematikavzťahu zahraničnej politiky a vnútornej problematiky problémom vzhľadom na pokračujúcirast neštátnych aktérov medzinárodných vzťahov, pre ktorých neexistujú národné hranicea spochybňovania roly štátu ako výlučného aktéra medzinárodných vzťahov.P.Cigankov 14 považuje diskusiu o vzájomných väzbách zahraničnej politikya vnútornej politiky za málo plodnú, pretože každá z teórií odráža iba časť pravdy, a preto sinemôže nárokovať na univerzálny prístup. Prax, podľa Cigankova, svedčí o tom, žeakákoľvek významná vnútropolitická udalosť štátu sa okamžite odráža na jehozahraničnopolitickom postavení a vyžaduje od neho zodpovedajúce kroky v oblastizahraničnej politiky a naopak (napr. u členov Európskej únie).Nahromadená skúsenosť dokazuje, že zrejme najspoľahlivejším vysvetlenímzahraničnopolitického správania štátu je analýza jeho vnútorných pomerov, aj keďzahraničná politika nie je len akýmsi zrkadlom vnútorných pomerov v štáte, ani priamymmechanickým pokračovaním vnútornej politiky a ani jej dodatkom (príveskom). Optimálnouje vyváženosť potrieb obidvoch sfér úmerne úlohám a možnostiam štátu v každej z týchtosfér, postavenie štátu vo svete, situácií vo vnútri krajiny. Dôležité je preto čo najpresnejšievymedzenie hranice konca vnútornej politiky a začiatku politiky zahraničnej. Snahao záchranu nezávislosti štátu sa stáva preto nielen takouto hranicou ale aj zvýraznenímneplatnosti absolútneho imperatívu vnútropolitickej podmienenosti zahraničnej politiky -osobitne v pokračujúcom procese globalizácie poskytujúcom oveľa širšie a „elegantnejšie“inštrumentárium na zničenie nezávislosti, bez použitia priamej intervencie či vedenia vojny(napr. uvalením embarga, prerušením dodávok surovín, prerušením obchodných stykov,zamedzením prístupu k moderným technológiám a pod.).4 Národný (štátny) záujemKoncept národného záujmu má dlhú teoretickú i politickú genézu. Na politickej úrovnije aj naďalej základným konceptom formulácie národných cieľov a zároveň strategickým apolitickým nástrojom legitimujúcim postup štátu vo svojich vonkajších vzťahoch. Akoteoretický koncept – analytický nástroj politickej vedy a teórie medzinárodných vzťahov,slúži najmä pri analýze zahraničnej politiky.Idea národného záujmu sa odvodzuje od Machiavelliho predstavy o vladárovom záujme.Za autora výrazu „národný záujem“ sa zvykne považovať Ch.Beard, ktorý na začiatku 30.rokov minulého storočia definoval záujem štátu pomocou vývoja štátnej myšlienkya rozlišovania troch etáp (významov) chápania záujmu štátu ako:a) dynastický záujem (želanie monarchu udržať príp. rozšíriť svoje panstvo),14 Cigankov, P.: Teorija meždunarodnych otnošeniij. Moskva: Gardariki 2003, s 35.35