2 - Fakulta medzinárodných vzťahov - Ekonomická univerzita v ...

stimulovaniu vytvárania priaznivého prostredia pre vznik a rozvoj podnikov celéhoSpoločenstva a najmä malých a stredných podnikov, ako aj k vytváraniu priaznivéhoprostredia pre spoluprácu medzi podnikmi.“Druhý paragraf upravuje spoluprácu členských štátov, ktoré majú navzájomkonzultovať, spolupracovať v tejto oblasti s Komisiou a podľa potreby koordinovať svojučinnosť.Tretí paragraf sa podrobnejšie zameriava na obsah priemyselnej politiky, vymedzujeosobitosť priemyselnej politiky, zdôrazňujúc, že ostatné politiky, obsiahnuté v Zmluve sazúčastňujú na jej realizácii, a zvlášť obmedzuje prínos vlastných opatrení tým, že stanovujedve silné obmedzenia: jedno je procedurálneho charakteru, pretože definovaniekomunitárnych pravidiel predpokladá jednomyseľnosť, druhé sa týka samotnej podstaty,pretože priemyselná politika nesmie vyvolávať rozpory akejkoľvek povahy: „Spoločenstvomá prispievať k realizácii cieľov obsiahnutých v paragrafe 1 prostredníctvom politíka činností, ktoré uskutočňuje v súlade s ostatnými nariadeniami tejto zmluvy. Rada sa uznášajednomyseľne, ak rozhoduje o osobitných opatreniach určených na podporu činnostíuskutočňovaných v členských štátoch s cieľom realizovať zámery, na ktoré sa vzťahujeparagraf 1. Tento odstavec nemá vytvárať základňu pre to, aby Spoločenstvo zaviedlo nejakéopatrenie, ktoré by mohlo vyvolať prekážky konkurencie.Priemyselná politika EÚ je silne presiaknutá princípmi liberalizmu a ponecháva natrh starostlivosť viesť a orientovať vývoj výrobnej činnosti.Počiatky európskej priemyselnej politikyPrvou právnou podporou pre zásahy priemyselnej politiky bola Parížska zmluva(Zmluva o ESUO – 1952). Jean Monnet mal skúsenosti z riadenia Vysokého plánovaciehoúradu, vo Francúzsku zameraného na povojnovú obnovu hospodárstva, ktorej cieľom bolaindustrializácia realizovaná cieleným plánovaním a priamou účasťou štátu prostredníctvomštátnych podnikov. Tieto skúsenosti využil Monnet aj pri založení ESUO. Vysoký úrad boloprávnený plánovať výrobu, spotrebu, export a import, stanovovať ciele rozšíreniaa modernizácie. Vysoký úrad bol oprávnený subvencovať aj aktivity vedy a výskumua podporovať prostredníctvom lacných úverov investície podnikov, ak sa dodržiavalistanovené smernice. Finančné prostriedky (vytvorené 1% dane z hodnoty výroby uhliaa ocele) smerovali aj na financovanie pohybu pracovných síl z upadajúcich oblastí. Aj pripočiatkoch politiky konkurencie sa v rámci ESUO vytváralo prostredie, ktoré zabraňovalovzniku fúzií a bránilo kartelom určovať ceny. V roku 1958 ťažba uhlia čelila kríze, ktorú saVysoký úrad snažil riešiť priamou reguláciou výroby prostredníctvom kvót a minimálnychcien. Tento návrh ale Rada odmietla a členské štáty ESUO sa samy snažili chrániť svojpriemysel.V dôsledku ekonomickej krízy v 70.rokoch 20.storočia zaviedla Komisia v roku1977 s podporou Rady politiku minimálnych cien pre oceliarsky sektor. V roku 1980zaviedla režim výrobných kvót. Cieľom tohto opatrenia bolo zabrániť obchodnej vojnemedzi členskými štátmi Spoločenstva prostredníctvom štátnych dotácií. Cieľ zníženiavýrobných kapacít a modernizácie sa však podarilo splniť len čiastočne. Problémom saukázalo aj zníženie dovozu, ktoré si na jednej strane vyžadovalo jednomyseľný súhlas Radya na druhej strane Nemecko, ktoré disponovalo konkurencieschopným uhoľnýma oceliarskym priemyslom, žiadalo postupné odbúravanie subvencií vedúce až k ich úplnémuzrušeniu. Po uzatvorení dohody v roku 1981 sa podpory presunuli na procesyreštrukturalizácie, ktoré však boli pomalé.V počiatkoch EHS sa členské štáty nezamýšľali nad nutnosťou vytvoreniaspoločných sektorových politík (okrem uhlia a ocele a svojím spôsobom poľnohospodárstva)a všetka pozornosť sa venovala colnej únii. Napriek tomu Rímska zmluva zahrnovalapriemyselnú stratégiu v širšom zmysle, pretože podporovala širokú ochranu jednotného trhu,75