Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

Nádej ako výrazná kresťanská hodnota pre (aj politický) dialóg v dnešnej Európe
Istota nádeje a neistota spásy (vzťah bázne a nádeje) 62
Nádej je istota spojená s neistotou. Nádej dáva morálnu istotu a neistota spásy vylučuje
absolútnu istotu. V Ježišovi dostáva človek spásu, v ktorú dúfa. Dúfajúci nachádza svoju
istotu v Bohu, jeho vlastná nestálosť je princípom neistoty. Aspekt neistoty nutne patrí k
podstate nádeje, inak by miesto nej bolo len pokojné čakanie. Dôvod neistoty tkvie len
v mravnej nedostatočnosti človeka, zatiaľ čo dôvera v nekonečnú Božiu moc, dobrotu a
vernosť musí byť bezpochyby nepodmienená, KHP II 82. Nádej je teda nutne spojená
s bázňou, darom Ducha svätého, ST II-II 19. Človek musí pevne dúfať a súčasne sa
spasiteľne báť (firmissimam spem, DS 1540) 63 , G II/a 196.
Nádej a bázeň sa navzájom prelínajú, doprevádzajú 64 . Čím viac človek túži po Bohu,
tým viac sa obáva urážky Boha a odlúčenia sa od Neho. Nádej a bázeň spolu rastú aj
zanikajú. Bázeň však treba rovnako ako nádej vidieť ako slobodné a vážne zaujatie
stanoviska (účinný strach pred hriechom, ale aj trestom), G II/a 198.
Bázeň rozdeľuje STQ na svetskú (ľudskú), otrockú a synovskú 65 . Synovskou bázňou sa
bojíme, aby sme sa nestali nehodnými Božej pomoci skrze hriech. Pravá nádej kresťana
je vždy spojená s bázňou voči Bohu. Len tak sa človek odvracia od budúceho zla, pretože
vieme, že Boh môže aj trestať, DP 153. Nádej a bázeň sa doplňujú 66 .
Nádej síce nevidí, ale si je istá akoby videla, DŠ 72. O nádeji sa dá hovoriť len tam, kde
existuje láska, vteľujúca sa do reality, ktorá by bez nej nebola tým, čím je 67 .
Nutnosť nádeje ku spáse- necessitate medii. Vyplýva to zo spasiteľného poriadku
62 Niektorí niektorí autori hovoria o nádeji ako istom očakávaní (Noldin), (noldin), alebo istej dôvere (Marc, Prümmer,
Zalba). Iní slovo istý obchádzajú (Mausbach, Schilling, Jone, Alfaro), KHP II 82, pozn. 122.
63 Günthör však upozorňuje, nemožno sa odvolávať na nutnosť božej Božej lásky, aby sa tak premenila istota
nádeje na istotu spásy. Nachádzame sa totiž pred vznešenosťou a tajomstvom Božej vôle a pred tajomstvom
spolupráce našej slobodnej vôle s Bohom v otázke spásy, G II/a 197.
64 ST st II–II ii–ii 19, 9 (k 1). bázeň Bázeň (timor) sa líši od strachu (metus). Ak uvažujeme o Božej spravodlivosti rodí
sa v našej duši bázeň. Ak uvažujeme o Božom milosrdenstve, tak sa rodí v duši nádej, ST II–II 19,1 (k 2),
RD 175.
65 Zapretie zapretie Boha boha z toho dôvodu, že jeho vyznanie by znamenalo obetu je svetská bázeň, ktorá je zavrhnutia
hodná. Konanie dobra z bázne, aby sme si hriechom neprivodili večný trest je otrocká bázeň (Boh ako
trestajúca moc), ktorá je človeka nedôstojná. Konanie dobra z lásky k Bohu, aby sme ho neurazili je synovská
bázeň (Boh ako zvrchované dobro, ktorého sa bojíme uraziť), ide o dar Ducha svätého, ktorý posväcuje
(človek sa varuje všetkého, čím by mohol Boha uraziť), RD 173–174.
66 Günthör hovorí, že tieto tak závisia jedna na druhej, že ak jedna zakolíše, pohne to aj druhou. Nedostatok
nádeje často speje do pyšnej a fatalistickej ľahostajnosti. Ak zase nádej sa díva len na pozemské veci, tak
nedostaaj
bázeň je zbavená svojho správneho poriadku a človek sa prehnane obáva o veci, ktoré by ho nemali trápiť
(strata pozemských dobier) a naopak netrápi sa pre veľké veci (strata večného cieľa), G II/a 199.
67 len Len bytosť oslobodená od pút vlastníctva je slobodná pre nádej ako božskú Božskú ľahkosť života. Preto je
nádej čnosťou, keďže znamená ostať verný aj v hodinách temna tomu, čo sme v prvej chvíli s nadšením
prijali. Túto vernosť však môžeme zachovať, len ak naša dobrá vôľa, ako jediný náš pozitívny príspevok,
51