Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

fr . doc . T h Dr . I ng. I nocent-M á r i a V. Sz a n isz ló OP, Ph D.
Triezve rátanie s nedokonalosťou prítomnej doby sa nesmie zameniť za rezignatívne
samouspokojenie, alebo odkladom nádeje na druhý svet (contemptus mundi- utiekanie
sa zo sveta). Kresťanská nádej totiž stavia na budúcnosti Božieho kráľovstva, ktoré je
už tu, ale jeho zavŕšenie ešte nie je dokonalé tak dlho, ako čas bude trvať. Jeho motív
je vzhľadom na faktický stav tohoto sveta, kde často hrozí zlo ešte skrytý, predsa však
oproti všetkému zdaniu sa s neotrasiteľnou istotou drží tohoto sveta 97 .
Nádejou v kresťanskom zmysle sa teda myslí tá odovzdanosť v perspektíve nikdy úplne
nevypočítateľnej budúcnosti, v ktorej sa cieľa naplnenia človek nevzdáva ani vtedy, keď
ľudsky videné (pri sklamaní a utrpení) už preň nič nehovorí, FF 48. Ide o obrátenie sa s
istou dôverou k tomu, čo príde 98 , CS 34.
Dacík dodáva, že pohania vždy chceli v snahe dostať sa k Bohu, stiahnuť Božstvo z
nebies na úroveň človeka. Kresťanstvo naopak vyzdvihovalo človeka k Bohu. Čnosťou
nádeje stúpa človek nahor nad všetko pozemské a spája sa s Bohom v túžbe, dokiaľ mu
nie je dané viac.
H. U. Von Balthasar hovorí o kresťanskej nádeji ako o nádeji zjednotenia časov 99 .
Pohanská platónsko-budhistická nádej je spätné zamyslenie sa nad strateným pôvodom
a teda priradená jednoznačne k minulosti. Židovská nádej je jednoznačne orientovaná
do budúcnosti. Obe tieto nádeje sú v kresťanstve spojené v minulosti, ktorá je miestom
osvedčenia sa. Jednostranná orientácia na minulosť alebo budúcnosť vidí kresťanstvo
ako útek pred prítomnosťou. Ježiš však žil ako človek medzi nami a tu aj zomrel. V
Bohu ako alfe a omege je spojená minulosť a budúcnosť. V eucharistii slávime tak
pamiatku (memoria) ako aj nádej (spes), ako pohľad na Kristov druhý príchod 100 . Preto
je pre kresťanov neobhájiteľný útek do utopickej budúcnosti, ani do tradicionalistickej
97 Štruktúra štruktúra predchádzania je pre nádej kresťanov v nové nebo a svet veľmi dôležitá, pretože spája dokopy
prvé stvorenie a eschatologické nové stvorenie, začínajúce vzkriesením Krista a zoslaním Ducha svätého a
takto zabraňuje antitetickému rozlomeniu podľa spôsobu dualistickej teológie dejín, ES 201.
98 Vzhľadom na kritiku knihy Kard. ratzingera, Ratzingera, Zur Lage des Glaubens, 1985 a jeho odpoveď Auf Christus
schauen. Einübung in Glaube, Hoffnung und Liebe, Herder 1989 sa vynára otázka o optimizme a pesimizme
ohľadne stavu viery a takisto o nádeji a beznádeji (kard. König ho nazval prorokom nešťastia). Kard. Schönborn
dodáva, že nádej nemusí byť optimistická, keďže triezvo hodnotí potiaže a odhaduje situáciu: neverí a
neočakáva, že pokrok stvorí raj na zemi, ktorý odstráni utrpenie a smrť. Naopak, pravá nádej je založená na
Bohu a zakotvená v Ježišovi Kristovi, CS 35.
99 Jeho jeho dielo Was dürfen wir hoffen?, Johannes Verlag, Einsiedeln, 1986 vyšlo v preklade pod názvom
Hans Urs von Balthasar, Síla křesťanské naděje, Velehrad, Olomouc 1995. K tomu je ešte potreba pripomenúť
dôležitú slovenskú publikáciu Evy Trizuljakovej, Spravodlivosť miesto nádeje, Vyd. Michala Vaška, 1998. Autorka
hodnotí z kresťanského hľadiska dnešnú postmodernú spoločnosť a končí so záverečným výkrikom:
„Nemáme sa čoho báť: Tým, ktorí ponúknu svetu nádej, bude patriť budúcnosť“, s. 123.
100 H.U. H.u. von balthasar, Balthasar, Die Wahrheit ist symphonisch. Aspekte des christlichen Pluralismus, Einsiedeln
1972, s. 163–165, poz. PP II 143.
60