Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

fr . doc . T h Dr . I ng. I nocent-M á r i a V. Sz a n isz ló OP, Ph D.
Merateľný pokrok je len na materiálnom poli. V etickej oblasti to nie je možné, pretože
ľudská sloboda je stále nová a musí sa stále znova rozhodovať. Iní to za nás neurobia, to už
by sme neboli slobodní. Sloboda predpokladá, že v základných rozhodnutiach každého
človeka a každej generácie bude táto stále novým začiatkom. Teda morálny blahobyt sa
nedá zaistiť len prostredníctvom štruktúr (tie budú fungovať, len ak sú v spoločnosti živo
prítomné presvedčenia, ktoré sú schopné motivovať pre slobodné prijatie spoločného
usporiadania). Sloboda si vyžaduje presvedčenie a toto neexistuje samo od seba, ale sa
musí v rámci spoločenstva vydobývať. Pretože človek ostáva slobodný, tak nikdy nebude
na tomto svete kráľovstvo definitívne skonsolidovaného dobra. Slobodu totiž treba
získavať pre dobro (SS 24).
Človek teda nie je vykúpený zvonku, ale každá generácia znova vyhľadáva správne
usporiadanie poriadku ľudských vecí. Veda môže prispieť k humanizácii sveta a ľudstva,
ale ak ju neusmerňujú sily, nachádzajúce sa mimo nej, môže človeka a svet zničiť.
Moderné kresťanstvo tvárou v tvár úspechom vedy sa z veľkej miery sústreďovalo len na
jednotlivca a jeho spásu a tým zúžilo horizont nádeje a nespoznalo veľkosť svojej úlohy
(SS 25).
Nie veda, ale láska vykupuje človeka. Ľudské bytie potrebuje nepodmienenú lásku.
Prostredníctvom Krista sme si istí Bohom (SS 26). Kto nepozná Boha je v podstate bez
nádeje, ktorá podopiera život. Jedinou veľkou nádejou človeka, napriek sklamaniam,
môže byť len Boh, ktorý nás miluje až do krajnosti (SS 27). Vo vzťahu s ním žijeme a tento
vzťah sa vytvára prostredníctvom spoločenstva s Ježišom, ktoré neprehliada druhých (SS
28). Takto odovzdávame ďalej nádej, ktorá pochádza z viery. Popri mnohých malých
nádejách života je jasné, že potrebujeme jednu veľkú nádej, ktorá ide ponad všetko.
Nádej na Božie kráľovstvo bola síce veľká, ale pre ľudí budúcnosti a nie pre mňa.
A keďže byť pre všetkých je súčasťou veľkej nádeje a šťastným sa nemôžem stať proti
druhým alebo bez nich, bola to nádej proti slobode (SS 30). Teda ozajstná veľká nádej
je len Boh. Že sme obdarení je súčasť nádeje, Boh je základ nádeje. Jeho kráľovstvo je
prítomné tam, kde on je milovaný a kde nás zasahuje jeho láska (len ten kto je zasiahnutý
láskou vie, čo je to žiť, SS 31).
Pápež označuje tri miesta školy a precvičovania nádeje:
prvým je modlitba (ak ma nikto nepočúva, Boh áno). Sv. Augustín v homílii na
prvý list sv. Jána hovorí, že modlitba je cvičenie túžby. Boh rozširuje našu túžbu a tak
aj naše vnútro, aby sme boli schopnejší ho prijať. Takto sa stávame slobodní pre Boha
a otvárame sa aj pre druhých. Musíme sa však aj učiť modliť (nežiadať povrchné veci,
nemodliť sa proti druhému, ale prosiť to, čo je hodné Boha) a takto očisťovať svoje túžby
a nádeje. Stretnutie s Bohom prebúdza svedomie pre počúvanie samotného Dobra
(SS 33). Modlitba musí byť konfrontácia osobného ja s Bohom, ale aj vedená veľkými
modlitbami Cirkvi a svätých (liturgickou modlitbou). Ide o spojenie verejnej a osobnej
68