Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

fr . doc . T h Dr . I ng. I nocent-M á r i a V. Sz a n isz ló OP, Ph D.
a duchovnej radosti. Zatrpknutý človek takto odmieta nielen cieľ, ale aj cesty k nemu 109 .
Jedná sa tu o unavenú nádej, ktorá sa pasívne podrobuje nedostatočnosti terajšieho
stavu bez dôvery v zmenu s Božou pomocou. Verí síce vo večnú spásu, ale neverí už v
možnosť lepšieho sveta (pochybuje, že by Boh mal na tom záujem a chcel k tomu prispieť).
Takto upúšťa dotyčný človek od ďalšieho usilovania a snaženia. Môže ísť o nedôveru,
chýbajúce spoľahnutie sa na Boha, alebo sklamanie a neúspešnú prácu. Ostáva únava
bez odvahy a vôle k novému úsiliu. Dokonca sa to nazýva ochranou duše pred novým
sklamaním. Ide o rozhodnutie pre realizmus bez vyhliadok na budúcnosť a vzdáva sa
aktívneho záujmu o veľké Božie ciele, rozvoj stvorenia a rast Božieho kráľovstva, KHP
II 86–87.
Je zaujímavé, že nie Peschke, ale Günthör prichádza s myšlienkou kolektívneho
zúfalstva s koreňmi v nespravodlivých sociálnych a politických podmienkach 110 .
trúfalosť, opovážlivosť (nadmerná nádej) je opovážlivé spoliehanie sa na vlastné sily a
na Božie milosrdenstvo. Ide o nerozvážne, nezriadené (neodôvodnené) očakávanie dobra
(večnej blaženosti a prostriedkov k nej) alebo pomoci Božského poriadku, teda toho, že
Boh mi dá všetko bez môjho mravného úsilia. Ide tu o predčasné spoliehanie sa na to,
že sa to splní. Jedná sa o nedostatok potrebnej bázne pred Bohom (bohabojnosti), ktorá
predstavuje jeden z podstatných prvkov teologickej nádeje 111 . Zbrklo sa tu predpokladá
ako isto splnené to, v čo sa dúfa, KHP II 84. Predsa však táto trúfalosť ešte vystiera ruky
za nádejou na eschatologické zavŕšenie, len jej nemiernosť je nesprávna. Teda jedná sa tu
o excesívnu nádej 112 . Preto je hriechom voči Duchu svätému (Mt 12, 32), ktorý sa nedá
odpustiť, keďže človek sa s konečnou platnosťou a navždy zatvára zachraňujúcej láske
Božej 113 (ES 204).
Opovážlivosť podceňuje Božiu spravodlivosť, ktorá trestá hriešnikov. Je to dvojaký
predsudok proti nádeji (AH 97):
a) pelagiánsky- dosiahnutie večného života výlučne vlastnými prirodzenými silami,
odmietanie Božej pomoci v diele spásy. Koreňom je tu samoľúbosť.
109 Podľa stQ STQ sa táto nechuť rodí z vlažnosti, st ST ii-ii II-II 20, 4. zúfalstvo Zúfalstvo pochádza z opaku radosti, a teda zo
smútku. Dacík dodáva, že skúsenosť ukazuje, že vlažnosť, smútok, melanchólia, ťaživé depresie a zúfalstvo
sú pojmy, ktoré veľmi úzko súvisia, RD 176. STQ v ST II-II 35,4 vidí v duchovnej lenivosti jeden z hlavných
hriechov, G II/a 221.
110 Günthör spomína kolektívne sebaohlušujúce hýrivé orgie, alebo politické skutky jednej triedy, prípadne
celého národa s vinou u tých, ktorí udržujú nespravodlivé situácie a tak vedú druhých do zúfalstva,
G II/a 218.
111 KHP II ii 84, AH aH 98.
112 ST st II-II ii-ii 21, 2. Korene opovážlivosti hľadá stQ STQ v márnej sláve (ako prvom z hlavných hriechov) a
pýche (ako koreni všetkých hriechov), RD 178.
113 ST st II-II ii-ii 14, 2–3.
64