Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

Nádej ako výrazná kresťanská hodnota pre (aj politický) dialóg v dnešnej Európe
radostiam tohoto sveta a bude hľadať akési uspokojenie v rôznych formách hedonizmu,
alebo pseudohrdinského nihilizmu (často oslavovaného v súčasnej literatúre) a
radikálneho existencializmu, ale stráca vôľu k práci a životu. Takto prerušuje človek
zväzky s Bohom a jeho vôľou a následne aj s blížnymi 106 .
b) explicitné zúfalstvo – priame: spása je pre mňa nedostupná (rozumový úsudok
podnecujúci vôľu), ide o nedostatok snahy prekonávať ťažkosti (pohŕdanie sebou samým
a odmietanie Božieho milosrdenstva)
– nepriame: pohŕdanie večným životom
Peschke nazýva extrémnou formou zúfalstva úplnú stratu nádeje a miernejšou
malomyseľnosť alebo rezignáciu (chabá nádej 107 - acedia, tristitia). Günthör dodáva,
že vzdialenie sa od Boha vždy nakoniec končí zúfalstvom, teda nedostatkom nádeje,
čo potvrdil aj II.VK (LG 16; GS 10, 12, 21). Aj človek, ktorý dúfa, je stále vystavený
nebezpečenstvu zúfalstva. Keďže takto sa žiť dlhodobo nedá, tak si človek často vytvára
klamné perspektívy. Takto sa prejavuje ľudský hriech, G II/a 188.
Ak ide o prejav malomyseľnosti, toto nie je zúfalstvo (AH 97), ale skôr diabolské
pokušenie, alebo dôsledok chorobného stavu 108 . Táto malodušnosť zveličuje strach,
chýba jej otvorenosť pre budúcnosť, bojí sa zmien a neistôt zo zmien. Vníma ich často
ako ohrozenie. Naopak, ak nejde o depresiu, ale o „studený hriech“, tak ide o odmietanie
výhľadu na večný cieľ s plným vedomím. Opakom malomyseľnosti je tak pohŕdanie
večnosťou (nechaj si nebo, ja chcem zem) ako aj hriech nevery. Človek nezúfa, lebo
neverí, RD 175.
Rezignácia, alebo duchovná nechuť (nechuť k duchovným veciam) je spriaznená so
zúfalstvom. Ide o hriech ako proti láske, tak aj proti nádeji, teda previnenie proti dôvere
106 Najnešťastnejší najnešťastnejší sú ľudia bez nádeje. Bohabojnosť, bohabojnosť, naopak, môže zabrániť aktom zúfalstva, ale len
čnosť nádeje ich skutočne môže prekonať, KHP II 85. Zúfalstvu predchádza vlažnosť vo viere, zanedbávanie
modlitby, alebo bezmierne oddávanie sa rozkošiam ako náhrade za nedostatočné spojenie s Bohom. Ak
sa taký človek nevzchopí, ľahko upadne do zúfalstva. Vina tu je úmyselné vzďaľovanie sa od Boha. Takisto
mnohé pokušenia k znechuteniu a malomyseľnosti sa musia odháňať, aby nepripravili cestu k zúfalstvu, G
II/a 217.
107 Günthör hovorí o nádeji ako dôvere, ale aj túžbe po Bohu bohu ako po pravej spáse a plnom zavŕšení
človeka. Ak zavinene necítime žiadnu radosť z Boha a nijakú záľubu v ňom, jedná sa o prípad nudy, alebo
duchovnej lenivosti, G II/a 216.
108 Takto takto sa človek protiví nádeji nedostatkom (per defectum). Tu ide o pokušenie proti nádeji, alebo o
duševnú nevyrovnanosť (depresie, strach, melanchólia a výčitky spôsobené psychickou záťažou, emocionálnymi
poruchami, alebo duševnými chorobami). Pocity skleslosti a zúfalstva tu nemajú v úmysle spochybniť
Božiu dobrotu. Vidieť to aj v pokračujúcom duchovnom živote takýchto ľudí a ich modlitbe, KHPII 86.
Dá sa teda predpokladať, že tí, čo sa v spovedi vyznávajú zo zúfalstva, považujú omylom psychický stav za
hriech, Ba 57. K znášaniu tohoto utrpenia je treba silnej viery a pevnej nádeje ako aj hrdinskú trpezlivosť a
odovzdanosť do Božej vôle, aby človek naozaj neupadol do zúfalstva, RD 175.
63