Deliberationes - Gál Ferenc Hittudományi Főiskola

fr . doc . T h Dr . I ng. I nocent-M á r i a V. Sz a n isz ló OP, Ph D.
Právom sa s dôverou a nádejou obraciame aj na Božiu matku, Pannu Máriu 79 , AH 97.
Dúfame aj v príhovor svätých a modlitby a pomoc blížnych, RD 171.
Úlohou nádeje nie je človeku vziať stále vrcholy a pády jeho života ako aj trýzniaco
pomalý priebeh jeho pozemského života, ale nádej nás učí odolávať týmto nepriaznivým
skúsenostiam.
Dúfajúci človek sa vyhne zásahu dočasnosti, pretože vie, že veci, ktoré sú v tomto
živote potrebné a nevyhnutné, nesú so sebou prisľúbenia, ktoré nemôžu naplniť. Preto
takýto človek prehliadne ilúzie šťastia, ktoré tieto veci ponúkajú a udrží si voči nim
správnu vzdialenosť zriekajúcej sa schopnosti, ktorá však nie je opovrhovaním ani
podceňovaním. Zo spojenia s Bohom, z ktorého moci sa nádej buduje, rastie sloboda voči
všetkému. Preto má kresťanská nádej do činenia s miernosťou 80 , ES 203.
Kritické prístupy k nádeji: nebezpečenstvo utopistickej nádeje
Utópia (ou topos- bez miesta) označuje návrh ideálnej spoločnosti, alebo štátu 81 .
Po Platónovi sa takémuto štátu venoval sv. Augustín a zistil, že Boží štát nie je
identifikovateľný s určitou formou spoločnosti. Thomas Morus prvýkrát použil slovo
utópia pri hľadaní ideálneho štátu, ktorý je síce želaný, ale nie reálny (1515–1516). Ďalší
autori boli dominikán Tommaso Campanella (Civitas Solis, 1602), Francis Bacon (Nova
Atlantis, 1627) 82 a posledný pokus z lásky k Bohu urobil Leibniz. Po nich prichádzali
diela o spoločnosti bez Boha, dokonca proti Bohu, PP II 128.
Popri utópiách založených na rozvoji vedy a techniky popisuje Piegsa aj sexuálne
utópie 83 a nakoniec aj apokalyptické vízie konca sveta. Na jednej strane hladné národy
dúfali v chiliasticko-revolučnú budúcnosť, na druhej strane sýte národy rozvíjali
pesimistické vízie konca sveta, PP II 136. Kresťanská nádej musí byť inak založená.
79 Pozri aj SS 49–50.
80 Táto táto nádej odmieta ako poslednú skutočnosť skúsenosť hriechu a nešťastia, núdze a smrti, teda všetky
ťažkosti a ťažoby tohoto života, a preto sa stáva slobodnou v trpezlivosti sa dívať v ústrety prichádzajúcemu.
V tomto paradoxnom stave oslobodzuje nádej na večný život pre trpezlivý a pokojný život bez ohrozovania
starosťami na tomto svete. Je to preto, lebo táto nádej sa zakladá na tom poslednom, a nemusí všetko očakávať
od predposledného. Preto sa stáva slobodnou k používaniu vecí tohoto sveta. Takto formuje kresťanská
nádej, ktorá ostáva verná svojej pohnútke, osobné konanie a sociálnu prax kresťanov. Chráni od rezignácie
a neistoty tak, že súčasne ľudské úsilie o spravodlivosť a mier oslobodzuje od titanskej záťaže nutnosti vlastného
uskutočnenia svojho bytia a budúcnosti sveta, ES 203.
81 Za za otca všetkých utópií sa považuje Platón, ktorý v Politeia písal o ideálnom štáte. Vyžadoval spoločenstvo
dobier, ale aj žien a detí. Neskôr sám skonštatoval, že takýto štát nie je reálny (Nomoi), PP II 126.
82 Pozri zvlášť SS 16.
83 Jedným jedným z protagonistov bol aj Herbert Marcuse (filozof odporu mládeže) so svojim princípom „dovolené
je všetko, čo sa mi páči“. Miesto sexuálneho oslobodenia však prišlo odhodenie všetkých hraníc
(Sombart), PP II 134.
56