Stáhnout PDF - Ostravská univerzita v Ostravě

eformnej strane Nikolaj Repnin vyjadril podporu radomským konfederátom, alezašiel ešte ďalej, keď priamo ovplyvňoval zasadanie nového sejmu, ktorý sa zišielna jeseň 1767 vo Varšave. Nielenže pozmenil spôsob jeho legislatívnej činnosti(namiesto pléna sejmu malo o vybraných otázkach a zákonoch rozhodovať 66delegátov, starostlivo vybraných Repninom), ale zašiel tak ďaleko, že dal uväzniťa neskôr vyviezť na územie Ruska štyroch príslušníkov opozície, medzi nimiaj krakovského biskupa Kajetana Sołtyka a kijevského biskupa Józefa AndrzejaZałuskeho. Sejm, zastrašený týmto bezprecedentným aktom (preto býva niekedyoznačovaný ako repninovský), prijal na prelome rokov 1767-1768 rad zákonov,ktoré mali uviesť do života len také reformy, ktoré by radikálne nezmenili fungovanieštátneho systému a charakter poľskej vnútornej politiky (zachovaná bolaplatnosť slobodnej voľby kráľa šľachtou, platnosť liberum veto, rovnoprávnosťnekatolíckych vierovyznaní – teda protestantizmu a pravoslávia – s katolíckyma pod.).Prijatie týchto reforiem a taktiež zjavné zásahy ruskej diplomacie do legislatívnycha exekutívnych záležitostí poľskej monarchie vyvolali u časti „národnej“šľachty také znepokojenie, ba nechuť, že sa rozhodla vystúpiť na obranusvojich stanovísk so zbraňou v ruke. Predstavitelia tejto opozície podpísali dňa29. februára 1768 konfederačnú dohodu v meste Bar. Medzi zakladateľov konfederácie,nazvanej podľa miesta vzniku Barskou, patrili bratia Michał a AdamKrasińskí, Joachim Potocki a Józef Pułaski so svojimi tromi synmi Franciszkom,Kazimierzom a Antonim, ktorí patrili k najvýznamnejším vojenským vodcompovstania. 8 K príslušníkom konfederácie patrili najmä magnátske rody Potockich,Rzewuskich a Ogińskich (na Litve), neskôr sa k nej pripojili aj magnáti s veľmipochybnou povesťou ako Karol Stanisław Radziwiłł a Jerzy Marcin Lubomirski,ale aj niektorí vyšší predstavitelia katolíckej hierarchie (Adam Krasiński bol napríkladbiskupom v Kamienci Podolskom).Čoskoro po vzniku konfederácie sa rozhoreli boje proti jednotkám regulárnejkráľovskej armády, ktorá však nebola početná, ale najmä proti ruským plukom,ktoré na pomoc kráľovi vyslala Katarína II. Hoci sa boje sústredili najmä v oblastiMalopoľska, Veľkopoľska a západnej Ukrajiny (tzv. Podolie), aktivity konfederáciesvojím spôsobom prekročili hranice Poľského kráľovstva, keď časť konfederačnejarmády a jej najvyššie velenie (tzv. Generalita, poľsky Generalność) našlaochranu a útočisko aj na severouhorskom a českom území habsburskej monarchie8 K politickým a najmä bojovým aktivitám rodiny Pułaskich pozri monografiuKONOPCZYŃSKI, W.: Kazimierz Pułaski – życiorys. Kraków 1931.122