Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Z h¾adiska našej témy sa žiada zdôrazni , že problematiku rytmického zákona ¼. Štúr vo svojej
Nauke reèi slovenskej preberá v rámci tvaroslovia, nie hláskoslovia a aj všetky príklady, ktorými
¼. Štúr ukazuje fungovanie rytmického zákona v svojej spisovnej slovenèine, sú zo skloòovania
a èasovania, a tak povedzme na s. 84-85 píše, že „podstatná silaba vždi v tíchto prídavních menách je
dlhá a dve dlhje v Slovenèiòe vedla seba stá òemuožu, koncovki tíchto prídavních mjen vždi sú
krátke.“ Na jednej strane síce pravidlo o krátení druhej dåžky v slove formuluje takto široko, na druhej
strane však jeho uplatòovanie vidí výluène v oblasti tvaroslovia, resp. paradigmatiky. Tento smer
v základnom prístupe k rytmickému zákonu sa udržiaval aj u vedeckých nasledovníkov ¼. Štúra v 19.,
ale aj v 20. storoèí, na druhej strane však ani jeden z bádate¾ov túto morfologickú podstatu rytmického
zákona neformuloval v samej definícii, prípadne v základnom vymedzení rytmického zákona.
Na konto Štúrovho chápania rytmického zákona ešte treba zdôrazni , že tento zákon síce pokladal
v slovenèine za podstatný, prípadne za všeobecný, ale nikde v Nauke reèi slovenskej nenachodíme
formuláciu o bezvýnimoènej platnosti rytmického zákona, naopak, na s. 84 v súvise
s kvantitou pri prechodníku zis uje, že „v daktorích /príkladoch/ práve v tejto jeïinej prípadnos i
v Slovenèiòe stoja dve dlhje jedna za druhou, na pr. vábjac, vrá jac.“
Aj Samuel Cambel vo svojej Rukoväti spisovnej reèi slovenskej z r. 1902 (máme k dispozícii jej
2. vyd. z r. 1915 s úpravami vydavate¾a J. Škultétyho) hneï pri zaèiatoèných výkladoch v èasti
Z náuky o hláskach má kapitolku O dlhých a krátkych slabikách venovanú práve distribúcii kvantity.
Píše v nej: „Stredná slovenèina, na ktorej zakladá sa spisovný jazyk, v jednom a tom istom slove
nerada má po sebe dve dlhé slabiky. Kde by sa mal vyskytnú podobný prípad pri tvorení (ohýbaní)
slov, tam prípona ztratí svoju dåžku. To deje sa i v spisovnom jazyku.“ (Czambel, 1915, s. 15) Svoj
výklad ilustruje na prípone -ský, ktorá „hneï ztratí svoju dåžku, keï sa pridá kmeòu dlhou slabikou
zakonèenému“ (c. d., s. 16), napr. stolársky, koniarsky, a ïalej na tvare datívu a lokálu plurálu
podstatných mien ženského rodu, v ktorom proti tvarom rybám, rybách stoja tvary váham, váhach,
vieram, vierach. Hneï v nasledujúcom odseku na s. 16 uvádza „prípady, kde spisovný jazyk, v duchu
západného náreèia, strpí po sebe i viac dlhých slabík v jednom a tom istom slove“ (zachytáva pä
výnimiek vrátane tvaru prídavného mena v strednom rode a v množnom èísle typu krásné die a,
krásné deti, ktorý sa v neskorších kodifikáciách ako umelý neujal). Ako vidno, aj Cambelovo vymedzenie
podstaty rytmického zákona je všeobecné, ale uplatòovanie tohto zákona autor vzápätí
ukazuje „pri tvorení (ohýbaní) slov).“
Ján Damborský vo svojej Slovenskej mluvnici pre stredné školy a uèite¾ské ústavy (5. vyd.,
1930) sa dostal najbližšie k odhaleniu morfologickej podstaty rytmického zákona v slovenèine:
v kapitolke o kvantitatívnych zmenách v tvarosloví na s. 61 – 62 píše: „V slovenèine tak pri skloòovaní,
jako i pri èasovaní skracujú sa všetky dlhé (pádové a osobné) prípony, jestli predchádzajúca
kmeòová slabika je dlhá.“ (c. d., s. 62); túto tematiku preberá v troch skupinách: a) skloòovanie
ženských a stredných podstatných mien (v datíve a lokáli plurálu a v genitíve plurálu), b) skloòovanie
prídavných mien a èísloviek a c) èasovanie slovies. Na s. 73 v èasti Dlhé a krátke slabiky uvádza
takéto vymedzenie rytmického zákona: „V slovenèine v jednom a tom istom slove dve dlhé slabiky
nemôžu bezprostredne po sebe nasledova . Kde by sa mal vyskytnú podobný prípad – èo sa pri
tvorení alebo ohýbaní (skloòovaní, èasovaní) slov èasto stáva, keï k dlhému kmeòu pridá sa dlhá
prípona – , vtedy dlhá prípona sa kráti.“ V ïalšej èasti výkladu prináša príklady z tvorenia slov, zo
skloòovania a èasovania a napokon uvádza výnimky z uplatòovania rytmického zákona.
Možno poveda , že základný poh¾ad J. Damborského na rytmický zákon je morfologicko-slovotvorný,
a to napriek tomu, že svoj výklad o òom zaradil do hláskoslovia. Jeho vymedzenie rytmického
zákona je – rovnako ako u jeho predchodcov – široké, no pri vlastnom uplatòovaní rytmického
zákona v jazyku sa zrete¾ne vracia k jeho obmedzeniu na tvorenie tvarov a slov.
V základnej kodifikaènej príruèke spisovnej slovenèiny platnej od zaèiatku 30. rokov 20. storoèia
– v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1931 – sa výklad o rytmickom zákone rovnako podáva
v rámci hláskoslovia, a to v kapitolke Dåžka a krátkos samohlások alebo kvantita; krátenie. Na
s. 34 sa tu píše: „V strednej slovenèine, a pod¾a nej i v spisovnom jazyku slovenskom, nebývajú
125