Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Keï Konštantín Ve¾ký roku 313 oficiálne uznal kres anstvo, mala už kres anská latinèina
charakteristické zafarbenie. 12 V jazyku patristickej literatúry sa archaická latinèina (240 – koniec
2. st. pred Kr.) miešala s klasickou (2. st. pred Kr. – 30-te roky po Kr.). Jej autori sa snažili dosiahnu
krásu a jazykovú èistotu klasickej latinèiny; mnohí sa vracali až ku strohému jazyku archaického
obdobia. Na druhej strane sa kres anskí spisovatelia preberaním prvkov ¾udovej reèi usilovali
priblíži spôsobu vyjadrovania prostých veriacich. Patristická literatúra sa totiž rozvíjala v prostredí,
ktoré už nemohlo osta nedotknuté vulgárnymi (¾udovými) a provinènými vplyvmi. Nastala tak
znaèná rozkolísanos spisovného jazyka, ktorá však nebola spôsobená vývojom latinèiny, bol to
skôr úkaz štylistický. Do spisovnej latinèiny prenikli mnohé slovotvorné a syntaktické osobitosti,
grécizmy a vulgarizmy (¾udové výrazy). 13 Vetná stavba sa zjednodušila, namiesto široko plynúceho
súvetia sa zaèali používa série kratších viet. Vznikol tak dojem krátkosti, úspornosti vyjadrovania,
tzv. brevitas, kde každé slovo nadobúdalo významovú závažnos . 14 Takým je napr. výrok jedného
z cirkevných otcov 15 Ama, adora, lauda, magnifica cum toto vitae tempore et. c. (zv. I., ftk. è. 41),
alebo svätého Ambrósia Peccatum est in historia, mysterium in futura (zv. I., ftk. è. 30), èi
sv. Augustína v diele Sermones de Nativitate: Audite me o pauperes, quid non habetis? Si Deum
habetis? Omnia. Audite me et divites, quid habetis? Si Deum non habetis? Nihil. A jeho preklad od
D. Mokoša: Poslisste mne o chudobni co nemate kdy Boha mate? Wssecko. Slisste mne take y bohati,
co mate kdy Boha nemate? Nic do konce (zv. II, ftk. è. 15), alebo sv. Bernarda: O ambitio ambientium
crux, quomodo omnibus places ut omnes torques O ctižadost ctižadostiwich križi, gak se wssetkim
libiss a wssetkych trapis a suzuges (zv. II, ftk. è. 41). Myšlienky cirkevných otcov vz ahujúce sa
k otázkam praktickej filozofie, morálky a etiky mali gnómický charakter vyznaèujúci sa rytmickosou
a dvojdielnos ou výpovede (napr. antitézy: otázka – odpoveï, príèina – následok, zápor – klad...). 16
D. Mokoš niektoré z nich vo svojich kázòach neprekladal, napr. Sw. Otec Augustin ... in Psalm 54
Omnis malus aut ideo vivit, ut corrigatur, aut ideo vivit, ut per eum bonus exerceatur (zv. I., ftk.
è. 68), kým iné uvádzal aj s prekladom: Welebný Beda... takto prawý: Quoties malas cogitationes
homo assumit, quasi tot lapides in Christum mittit. Kolikrate èlovek zle pomissleni prima tolik
kamenuw na Krysta uwrhuge (zv. I., ftk. è. 173), alebo Odtud y Zlatoústy Sw. Yan nauèeni dawa...
nunquam in majora incidemus peccata, si a parvis nobis caverimus. Nikdy do wetssich hriechow
neupadneme gesliže se pilne malich wistrihat budeme (zv. I., ftk. è. 72). Dominik Mokoš v prekladoch
myšlienok cirkevných otcov prejavuje maximálnu snahu o presnos prekladu a zachovanie
doslovnej vernosti latinskej predlohe, napr. keï cituje Thomasa Stapletonia: Christus Dominus, qui
infirmitates humanas tulit, paupertatem profectus est, ignorantiae opinionem non excusavit, cum
ei objicetur, quod litteras non didicisset, solum peccatum, aut peccati suspitionem exhorruit Krystus
Pan, ktorý krehkosti lidské snesl, chudobu prigal, který newedomosti domneni newimluwal,
když mu powedane bilo, že se w sskolach neuèil, sameho toliko hrichu, aneb zminky geho se lekal
(zv. I., ftk. è. 162), Eusébia: Quod se abscondit non trepidatio est sed figura, malis ocultatur vita,
usque hodie namque quaerunt Iesum Iudaei, et non inveniunt, quaerunt et legunt in lege et in
Prophetis et non intelligunt quaere hoc? Qia Iesu abscondit se et exivit de templo. Že se skowal
neni bazen, ale figura, zlim skowawa se život, ass po dnes hledagu Gezisse Žide a nenachazagu,
hledagu a èitagu w zakone a w Prorokoch a nerozumegu preco to? Nebo Gežiss skril sa a wissel
z chramu (zv. I., ftk. è. 189), alebo 18. reè sv. Petra Chrysológa: Quod est anima corpori, hoc est
animae Deus, recedente anima mox corpori faetor et omnia visu detestanda succedunt. Discedente
Deo mox est in corporis sepulchro vivo finis animae jam sepultum Co ge dussa telu, to gest dussi
12
BARANDOVSKÁ-FRANK, V.: Latina jako mezinárodní jazyk. Dobøichovice : Kava-Pech 1995, s. 28.
13
STIEBITZ, F.: Struèné dìjiny øímské literatury. Brno : Universita J. E. Purkynì 1972, s. 329-330 a 350.
14
NOVÁKOVÁ, J.: Vìta. In: Devìt kapitol o tak zvaném støíbrném vìku øímské slovesnosti. Praha : Nakladatelství Èeskoslovenské
akademie vìd 1953, s. 121-122.
15
D. Mokoš niekedy necitoval presne meno konkrétneho cirkevného autora, ale uviedol len orientaèný údaj, napr. „...Podle nauèeni
swatých Otcuw...“
16
KU ÁKOVÁ, E.: Pøísloví, gnómy, sentence. In: Moudrost vìkù. Praha : Nakladatelství Svoboda 1998, s. 8.
158