Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

ïèòàœà êîíôðîíòàöèîíå àíàëèçå (s. 9-64) nachodíme sedem
štúdií publikovaných v rozpätí takmer troch desa roèí,
v ktorých sa B. Terziæ opätovne vracia k metodologickým
a teoretickým východiskám konfrontácie slovanských jazykov,
prièom sa vyrovnáva s podnetmi iných slavistov a nechýbajú
medzi nimi ani slovenskí slavisti. Osobitnú pozornos pritom
venu¼å najmä terminologickým otázkam porovnávania a vz a-
hu synchrónie a diachrónie. B. Terziæ navrhuje vyhradi termín
komparácia pre diachronické porovnávanie, konfrontácia
pre geneticky príbuzné jazyky a kontrastovanie pre geneticky
nepríbuzné jazyky. V rámci synchrónnej konfrontácie
pripúš a i exkurzy do diachrónie, ak takéto exkurzy pomôžu
porovnávaný jav bližšie vysvetli . Prednos ou úvah o metodologických
a teoretických predpokladoch konfrontácie je skutoènos
, že sú determinované výskumom konkrétneho jazykového
materiálu, ktorý podáva v druhej kapitole Kîíôðîíòàòèâíà
äåðèâàòîëîã¼à (s. 65-170), a to najmä analýzou
využívania formálne rovnakých sufixov v ruštine a srbèine pri
tvorbe slov. V tejto kapitole si autor overuje teoretické východiská
z prvej kapitoly, prièom kladie dôraz na komplexnos
opisu. Preto v jeho konfrontáciách nechýbajú ani štatistické zistenia
používania jednotlivých sufixov v obidvoch porovnávaných
jazykoch. Nevyhýba sa pritom ani nevyhnutnej interferencii
spisovnej ruštiny a srbèiny. Naopak. Tú však podáva
najmä v tretej kapitole Àêòóåëíè ¼åçè÷êè êîíòàêòè (s. 171-
228), v ktorej sa zaoberá osobitne rusizmami v spisonej srbèine
nelen z h¾adiska súèasného, ale i historického. V súvislosti s
rusizmami v srbèine venuje B. Terziæ znaènú pozornos i jazykovej
kultúre súèasnej spisovnej srbèiny. V tejto oblasti sa
v Srbsku pokladá vari za najkompetetnejšieho odborníka. Svedèí
o tom i jeho spoluatorstvo v príruèkách jazykovej správnosti
(spolu so srbistami E. Feketom a D. Æupiæom) pod názvom
Ñëîâî î ¼åçèêó – ¼åçè÷êè ïîó÷íèê (Áåîãðàä, êœèãà ïðâà
1996, êœèãà äðóãà 2002). Î tom, že Terziæove poznatky
o rusizmoch v srbèine sú spo¾ahlivé, presviedèa nás i pä štúdií
štvrtej kapitoly Èç èñòîðè¼å ðóññêî-ñðïñêèx ¼åçè÷êèõ
êîíòàêàòà (s. 229-282), v ktorej priamo na historickom jazykovom
matriáli sleduje prienik rusizmov do srbèiny už od
prvej tretiny 18. storoèia.
Posledná kapitola knižky Ëè÷íîñòè (s. 283-263) je cenná
najmä pre dejiny slavistiky. Aj keï sa B. Terziæ vo svojich
štúdiách neustále vracia k R. Košutiæovi (1866 – 1949), slavistovi
a zakladate¾ovi srbskej rusistiky, v prvej štúdii tejto
kapitoly sa ho pokúsil zaradi do kontextu svetovej slavistiky
tak, že uvádza hodnotenia Košutiæovho diela z pera najvýznamnejších
slavistov publikovaných v súdobých svetových slavistických
èasopisoch prvých desa roèí 20. storoèia. Sami ruskí
slavisti hodnotili Košutiæovo dielo Ôîíåòèêà ðóññêîãî
ÿçûêà (vyšla v Petrohrade 1919) ako najlepšiu fonetiku ruštiny
najmenej v prvej tretine 20. storoèia (v Belehrade vyšla ešte
i v roku 1969).
V druhej štúdii tejto kapitoly píše B. Terziæ o vzájomných
vz ahoch V. V. Vinogradova a srbských slavistov. S osobitnou
pietou píše Bogdan Terziæ v tretej štúdii o slavistovi
Nikitovi Iljièovi Tolstom, vnukovi L. N. Tolstého, ktorý pokladal
Srbsko za svoju druhú domovinu, keïže sa tu narodil
ako die a ruských emigrantov a prežil tu prvých 22 rokov života.
A rovnako ho ako svojho vnímajú i srbskí slavisti. V posledných
troch štúdiách B. Terziæ približuje troch srbských slavistov
i svojich bezprostredných uèite¾ov – Radoslava Boškoviæa
(1907 – 1983), autora porovnávacej gramatiky slovanských
jazykov, ktorá vyšla i v ruskom preklade (v Moskve r.
1984), Kirila Fiodorovièa Taranovského (1911 – 1993), srbského
slavistu ruského pôvodu a svetoznámeho verzológa, ktorý
svoje slavistické pôsobenie skonèil na harvardskej univerzite
a napokon srbského slavistu Radovana Laliæa (1908 – 1972).
Súbor štúdií B. Terziæa uzatvára bibliografia jeho slavistických
a rusistických prác a jadrný doslov slavistu a rusistu
Predraga Pipera.
B. Terziæ je rusista a slavista, ktorého výskumný rádius
je široký, ktorý bol celé polstoroèie v srbskej rusistike vedecky
i osobnostne výrazne prítomný. Tým, že táto kniha predstavuje
prierez jeho celoživotným slavistickým, najmä rusistickým dielom,
podáva okrem vlastného hodnotného obsahu i obraz úrovne
rusistického myslenia a h¾adania nových, predovšetkým
komparatívnych a konfrontaèných výskumných metód v Srbsku
za ostatných pä desiat rokov.
Emil Horák
Bulhari na Slovensku (Etnokultúrne charakteristiky
a súvislosti)
Pod týmto názvom sa v dòoch 15. – 17. októbra 2003
konala v Bratislave medzinárodná vedecká konferencia, ktorá
prezentovala výsledky prvého komplexného výskumu Bulharov
žijúcich na Slovensku. Konferencia prebiehajúca v rámci
bilaterálneho bulharsko-slovenského výskumného projektu
rovnomenného názvu bola postavená interdisciplinárne a zoh¾adnila
výsledky výskumov vo vybraných lokalitách na Slovensku.
Jej cie¾om bola sumarizácia základných poznatkov
o doteraz systematicky a vo väèšom rozsahu nesledovanej problematike
bulharskej diaspóry, ktorá sa formovala na území
Slovenska od 19. storoèia po súèasnos . Hlavnými usporiadate¾mi
konferencie boli Ústav etnológie Slovenskej akadémie
vied a Ústav pre výskum folklóru Bulharskej akadémie vied
v spolupráci s ïalšími inštitúciami.
Po slávnostnom otvorení rokovania riadite¾kou ÚEt SAV
G. Kiliánovou a úvodnom príhovore ve¾vyslanca Bulharskej
republiky v Bratislave J. Goleva odznelo 19 referátov úèastníkov
z Bulharska, Èiech a Slovenska.
Vstupné referáty boli zamerané na historické okruhy problémov.
O prvej migraènej vlne bulharských záhradníkov
a neskôr i po¾nohospodárskych robotníkov na Slovensku od
20-tych do prvej polovice 50-tych rokov minulého storoèia hovoril
K. Gãr dev (Sofia).
Právne postavenie Bulharov v súvislosti s prvými dohodami
a konvenciami o ich pobyte v ÈSR, ako aj o ich živnosti
a zbavení poplatkov, otázky založenia prvého konzulátu a vz ahy
Slovenského štátu a Bulharska rozoberal J. Rychlík (Praha).
Sociálnu stratifikáciu konkrétneho spoloèenstva prezentoval
P. L a c k a n i è (Prešov), ktorý uviedol charakteristiku
súèasnej prešovskej komunity.
Zaujímavý bol aj poh¾ad na bulharských vysokoškolákov
v súèasnej Prahe, ktorý vyplynul z dotazníkového prieskumu
èeských kolegov vedených M. M o r avcovou (Praha).
Koordinátor projektu V. Penèev analyzoval teoretické
i metodologické otázky spojené s terénnym výskumom etnickej
menšiny v inoetnickom prostredí a etnokultúrne kódy vzájomného
pôsobenia. Vychádzajúc z rozmanitosti nejednoznaènej
terminológie oznaèujúcej národnostnú menšinu, navrhol
používanie termínu „etnodisperzné spoloèenstvo.“
Slovenským Bulharom „druhej generácie” a bulharské-
185