Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Frekventovaná je príslovka defacto znamenajúca teraz, ktorú azda môžeme poklada za súèas Sentivániho
idiolektu. Pravda, lexikálna frekvencia je urèite ovplyvnená látkou, o ktorej sa v texte hovorí.
Napokon treba poukáza na jeden z najdôležitejších znakov Sentivániho jazyka – na vernakularizmy.
Dobová filológia mala pre ne pomenovanie barbarizmus. Stretávame sa jednak s vernakularizmami
pravidelnými, jednak náhodnými, príležitostnými. Pravidelné sú tie, ktoré tvoria trvalú
súèas Santivániho latinèiny, náhodné zasa tie, ktoré sa obèas dostanú do textu ako dôsledok jazykového
vedomia autora. Môžeme vyslovi hypotézu, že pravidelné vernakularizmy majú literárny
pôvod (ide zväèša o germanizmy, príp. hungarizmy), zatia¾ èo nepravidelné, príležitostné sú prejavom
jazykového vedomia autora (slovakizmy). Upozorníme iba na najvýraznejšie pravidelné vernakularizmy.
Uplatnenie pasíva slovesa do, najèastejšie v tvaroch datur / detur a dari vo význame „jestvova “
je zrejmý germanizmus zhodujúci sa s nemeckým vjadrením es gibt. Za germanizmus môžeme
takisto poklada spojenia ako ut videre est, ut legere est (ako môžeme vidie , ako môžeme èíta ),
ktoré sú vlastne kalkom nemeckej konštrukcie wie es zu sehen / lesen ist. Rovnako použitie zámennej
príslovky quomodo (igitur) vo význame „preèo“ môžeme spája s nemeckým wieso, no rovnako
so slovenským spôsobom vyjadrenia ako to že. Ako vernakularizmus môžeme ïalej oznaèi èastý
výskyt slovesa debeo v spojení s infinitívom namiesto gerundia. Tento jav vnímal ako germanizmus
už F. Wagner. 39
III.
Usilovali sme sa aspoò v hrubých rysoch naèrtnú základné vlastnosti jazyka Sentivániho menších
polemických spisov. Pravda, mnohé ïalšie jazykové javy budú predmetom nášho výskumu
v budúcnosti. Najvýraznejším znakom jeho prejavu sa ukazuje gramatická variantnos , ktorá je
charakteristická aj pre hovorový jazyk. 40 Myslíme si, že tento jav môžeme vníma aj ako redundanciu
jazykových foriem. 41 Sentivániho jazyk je eklektický, prijíma za svoje èo najrozmanitejšie lexikálne
a syntaktické formy. Èo je však najdôležitejšie, silno sa približuje vernakulárnemu jazyku.
Pod¾a dobovej teórie sa mal dobrý písomný prejav vyznaèova tromi kvalitami: èistotou výrazu,
èiže mal obsahova iba klasickú slovnú zásobu (puritas), uhladenos ou štýlu (elegantia) a bohatosou
jazykových prostriedkov (copia). Ak posudzujeme Sentivániho texty na základe uvedených
kritérií, musíme uzna , že posledný atribút (copia) im urèite nechýba. Ak však berieme do úvahy
ostatné dve kvality, ukážky zo Sentivániho diel by sa ažko dostali do uèebníc štylistiky (syntaxis
ornata). Je pravdou, že jazykový prejav Martina Sentivániho má ïaleko od elegancie ve¾kých spisovate¾ov
antiky èi humanizmu, no sympatická je na òom jeho živos , pestros a expresívnos .
Z jeho textov vyžaruje barokový duch a v tom spoèíva aj ich èaro.
Hlavný prínos gramatického štúdia novolatinských textov vidíme v tom, že nám umožnia vníma
latinèinu ako živý jazyk interferujúci s jazykovým vedomím svojich používate¾ov. Komparatívny
prístup k latinským a vernakulárnym textom a tiež sledovanie historickej prekladovej techniky
nám istotne poskytne ve¾a cenných údajov, ktoré nám umožnia plnšie chápa podobu historickej
literárnej slovenèiny i jej vývin.
39
WAGNER, F.: Syntaxis ornata, seu de tribus Latinae linguae, s. 41.
40
Porov. KOÈIŠ, F.: Pojem jazykovej normy a normovanosti. In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných
príspevkov. Ed. J. Ružièka. Bratislava : Veda 1979, s. 37-38; pozri tiež ORAVEC, J.: Norma v syntaxi. Tamže, s. 120-123.
41
Úplne elementárnym príkladom tejto redundancie je, že normatívna gramatika ešte aj na zaèiatku 19. storoèia (por. Gríge¾ovu
latinskú gramatiku) pripúš ala dvojtvar pri tvorení zloženého perfekta: napr. laudatus sum a laudatus fui, medzi ktorými nevidela
žiaden významový rozdiel.
147