Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

spoloèných lexém – karpatizmov, ktoré spájajú náreèia karpatského
jazykového areálu do jedného celku, odlišujúceho sa od
náreèí v nížinatých regiónoch.
Publikácia tohto z viacerých aspektov priekopníckeho
karpatského regionálneho atlasu (hodno pripomenú , že v èase
jeho spracúvania a redigovania mal Ma³ecki 30 rokov), ktorého
údaje sa využívajú ešte aj v súèasnosti, vyvolala široký ohlas.
V. Vážný napísal (a po vojne vydal) o tomto atlase celú knihu
(Z medzislovanského jazykového zemepisu, 1948), v ktorej
sa podrobne i kriticky vyjadruje o koncepcii a realizácii celého
projektu. Je všeobecne známe, že podobu atlasu zásadným spôsobom
predurèuje dotazník, pomocou ktorého sa zbiera materiál
(formulácia otázok, rozsah dotazníka), výber siete bodov
i niektoré ïalšie faktory. Dotazník M. Ma³eckého mal v koneènej
redakcii 1000 otázok; v atlase sa publikovalo 500 máp,
zobrazujúcich územne diferencovanú jazykovú situáciu v 39
lokalitách ( pod¾a autorskej klasifikácie v 34 po¾ských, 2 ukrajinských
a slovenských a v 1 èeskej). Treba pripomenú aj iné
kritériá èlenenia: v atlase je zaradených 12 lokalít nachádzajúcich
sa mimo územia Po¾ska, z èoho 6 bodov tvoria goralské
obce Èierne na Kysuciach, Hladovka a Oravská Polhora na
Orave, Ždiar, Nižné Ružbachy a Kaèe na Spiši (pod¾a predchádzajúceho
autorského èlenenia išlo o po¾ské lokality), tri
slovenské obce Liesek, Plavnica (reprezentujúce pod¾a autorov
slovenské náreèia) a Vysoká nad Kysucou, tri lokality
z moravsko-lašskej oblasti.
V. Vážný vo svojej obsiahlej recenzii konfrontoval Ma³eckého
zápisy s vlastnými zápismi (i so zápismi L. Šimovièa)
a konštatoval v absolútnych i percentuálnych údajoch zhody
vo fonetike, morfológii i v slovnej zásobe. V. Vážný celkove
zistil 434,3 spoloèných èi totožných bodov (javov), t. j. 93%
údajov a na základe týchto (štatistických) dát pripísal atlasu
vysokú dokumentárnu hodnotu a spo¾ahlivos . O nieko¾ko
rokov neskôr M. Ma³ecki zhrnul svoje poznatky o po¾ských
náreèiach na území Slovenska v menšej, no obsažnej knižnej
práci Jêzyk polski na po³udnie od Karpat (Spisz, Orawa, Czadeckie,
wyspy jêzykowe). Brožúra vyšla v Biblioteczce Towarzystwa
Mi³oœników Jêzyka Polskiego (Krakov 1938, 108 s.
a 2 mapy). Po¾skú expanziu na juh od Karpát rozde¾uje na
staršiu (12. – 17. storoèie) a novšiu, ktorá nasledovala po dotyku
po¾ského a slovenského ¾udu a po vytvorení etnografickej
hranice medzi po¾ským a slovenským národom. Po¾ský živel
prenikol do slovenského prostredia na juh od etnografickej hranice
a vytvoril po¾ské ostrovy, obce i menšie osady.
Po¾skí dialektológovia termín goralské náreèia, ktorý po
prvý raz použil V. Vážný r. 1923 v štúdii Slovenské náreèia
na Orave, vo všeobecnosti neprijali s nadšením. Aj M. Ma³ecki
sa nazdával, že má príliš široký význam a pomenúva nejaké
bližšie nešpecifikované „horské“ náreèie, kým termín „polskie
gwary orawskie, spiskie, czadeckie“ vystihuje ich po¾ský charakter.
Isté vlastenecké zaujatie mu nedovolilo rozlišova
po¾ský základ goralských náreèí a slovenské národné povedomie
ich nosite¾ov (mladší po¾skí dialektológovia to už dokázali);
tam, kde boli „gwary polskie,“ videl aj „ludnoœæ polsk¹.“
V práci takisto píše o „tzv.“ (!) východoslovenskom dialekte,
ktorý vraj pod¾a mienky väèšiny (aj slovenských) slavistov patrí
do typu miešaných po¾sko-slovenských náreèí. Tieto názory
(podobne ako názor Z. Stiebera o po¾skom pôvode východoslovenských
náreèí) sú dnes už prekonané. Možno aj preto, že
slovenskí jazykovedci akceptovali Ma³eckým navrhovaný východiskový
bod pri štúdiu tohto problému, ktorým má by poznanie
nielen jazykovej jednoty po¾sko-slovenskej, ale aj všeslovanskej,
t. j. praslovanskej epochy. Spoloèné z praslovanèiny
zdedené znaky po zaujatí územia Slovákmi „pod¾ahli“ odlišnému
vývinu, ktorý rozhodol o individuálnom charaktere
po¾štiny a slovenèiny.
V priebehu necelých dvadsiatich rokov aktívnej tvorivej
práce, prerušenej navyše hitlerovskou okupáciou, Mieczys³aw
Ma³ecki dosiahol významné méty v oblasti vedeckého výskumu
i na poli organizácie vedy a vysokoškolského štúdia, didaktiky
i v priamej pedagogickej èinnosti. Jeho bibliografia obsahuje okolo
osemdesiat titulov prác, napísaných vo viacerých jazykoch.
Profesor Ma³ecki bol totiž polyglotom. Po¾skú i slovanskú dialektológiu
obohatil dielami nezastupite¾nej hodnoty, ktoré s rešpektom
a uznaním vníma aj slovenská slavistika.
Zomrel Ján Kme (1927 – 2003)
Ivor Ripka
Juhoslovanská slavistika zaznamenala tejto jeseni ažkú
stratu. Dòa 16. októbra 2003 zomrel v Novom Sade akademik
Ján Kme , slavista a zakladate¾ská osobnos slovenskej slovakistiky
v Juhoslávii.
Ján Kme sa narodil 18. októbra 1927 v slovenskom Aradáèi
v uèite¾skej rodine. Po maturite na Slovenskom gymnáziu
v Báèskom Petrovci študoval slovenský jazyk a literatúru
v kombinácii s filozofiou na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
v Bratislave (1946 – 1949) a slavistiku na Filologickej
fakulte Belehradskej univerzity.
Po skonèení vysokoškolských štúdií (1952) pracoval najprv
ako gymnaziálny profesor v Báèskom Petrovci, potom ako
profesor na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade a od roku
1961 pôsobil ako vysokoškolský uèite¾ na Filozofickej fakulte
Novosadskej univerzity, kde v roku 1965 obhájil doktorskú
dizertáciu Jugoslovenski motivi u slovaèkoj književnosti. Vedeckovýskumnú
prácu Jána Kme a ocenila juhoslovanská vedecká
obec, keï ho v roku 1981 zvolila za èlena korešpondenta
a v roku 1987 za riadneho èlena Vojvodinskej akadémie vied
a umení. V roku 1991 sa stal i akademikom Srbskej akadémie
vied a umení v Belehrade. Nesporne jeho najvýznamnejším
vedeckým dielom zostáva monumentálne slavistické komparatívne
dielo Jugoslovensko-slovaèke slavistièke veze (550
strán ve¾kého formátu) z roku 1987, v ktorom v šiestich kapitolách
synteticky spracoval juhoslovansko-slovenské kultúrne
a literárne styky a vz ahy od 9. do 20. storoèia.
Vedecké slavistické dielo a pedagogické vysokoškolské
pôsobenie J. Kme a ocenila aj slovenská veda, keï mu UK
v Bratislave na návrh Katedry slovanských filológií Filozofickej
fakulty v roku 1989 udelila èestný doktorát honoris causa.
Ján Kme však nebol iba akademickým vedcom. Naopak.
Bol ústrednou osobnos ou organizovania kultúrneho a literárneho
života juhoslovanských Slovákov, a to vo viacerých
smeroch. Ako gymnaziálny profesor napísal Slovenskú gramatiku
pre gymnázium a stredné školy, ktorá v rokoch 1952,
1954 a 1956 vyšla v troch verziách. Ako gymnaziálny profesor
a potom ako univerzitný profesor napísal a vydal všetky
uèebnice slovenskej literatúry a èítanky pre slovenské školy
v Juhoslávii. V jeho bibliografii sa uvádza, že je autorom 38
titulov slovenských uèebníc.
Ako vysokoškolský uèite¾ i ako akademický funkcionár
na Filozofickej fakulte Novosadskej univerzity ve¾a èasu venoval
Ján Kme i budovaniu slovakistiky v rámci vysokoškol-
174