Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

ho aj z terajšej úrovne poznania veci a zo sedemdesiatroèného odstupu od uverejnenia tohto výroku
– istotne budeme môc by zhovievavejší.
Už citovaný výrok signalizuje, že H. Bartek vnímal rytmický zákon ako navonok charakteristický,
ale aj pre podstatu slovenèiny závažný jav, pomocou ktorého bude možné h¾ada vedecké
vysvetlenie ïalších príbuzných javov systému slovenèiny. V tejto línii v šiestom roèníku Slovenskej
reèi (1937/1938) svoju prácu Nové príspevky k dejinám spisovnej slovenèiny (s. 305-329) uzatvára
kapitolkou s názvom Rytmický zákon a mäkkostná korelácia slabík; v nej vraví, že si treba bližšie
všimnú výsledky „takzvaného rytmického zákona v strednej slovenèine,“ lebo to umožòuje zisti
vzájomný súvis medzi zánikom mäkkostnej slabiènej korelácie a striednicami za ä, a» z jednej strany
a rytmickým zákonom z druhej strany a tým zároveò urèi aj „relatívnu chronológiu vzniku rytmického
zákona v slovenèine, ktorý je taký charakteristický pre väèšinu stredoslovenských náreèí“
(Bartek, 1937/1938, s. 327).
V ïalšej èasti state konštatuje, že jazykoveda zatia¾ nevedela urèi príèiny vzniku rytmického
zákona a uspokojovala sa s tým, že stredná slovenèina nepripúš a dve dlhé slabiky za sebou, t. j. že
„po prvej dåžke druhá sa skrátila“ (ibid., s. 328). Z historického stanoviska H. Bartek vyslovuje dve
hypotézy o vzniku rytmického zákona:
I. Rytmické krátenie vzniklo „prostým krátením druhej dåžky v slovách, ktoré maly pôvodne
dve alebo aj viac dåžok“ (ibid.); takéto krátenie druhej dåžky oznaèuje za mechanické a príèina
vzniku rytmického krátenia by tak pod¾a autora ostala nevysvetlená, „lebo súvislos jeho s inými
zjavmi jazykového systému slovenského nepodarilo sa doteraz zisti “ (ibid.).
II. „Keïže dlhé a krátke samohlásky v slovenèine súvisia s praslovanskými akcentovými
a kvantitatívnymi pomermi, možno právom predpoklada , že i rytmické krátenie druhej dåžky nejakým
spôsobom súvisí so zmenami praslovanských prízvukov a dåžok.“ (ibid.)
Ïalší výklad obsahuje vymedzenie nieko¾kých relatívnych chronológií v súvise so vznikom
rytmického zákona, a to: 1. pomeru vzniku rytmického krátenia a vzniku stredoslovenských tvarov
genitívu plurálu typu rúèok, lúèok, svieèok: autor zis uje, že tvary skrátené pod¾a rytmického zákona
vznikli ešte pred zmenou mäkkých spoluhlások, pred zmenou é na ie aj pred zánikom slabých
jerov; 2. vzniku rytmického zákona vo vz ahu ku vzniku dvojhlások v strednej slovenèine: keïže
dvojhláska uo sa nemohla skráti na o, krátenie druhej dlhej samohlásky jestvovalo už pred zmenou
ó na uo a je teda staršie ako vznik dvojhlások ia, ie, uo; 3. stredoslovenské tvary typu trápä, kúpä,
chvá¾a, miesa vznikli ešte pred vznikom dvojhlásky ia, lebo keby rytmické krátenie bolo nastalo až
v èase vzniku dvojhlások, nevedeli by sme odôvodni zmenu ia na ä; 4. krátenie dåžky v prípone
nominatívu a akuzatívu plurálu podstatných mien stredného rodu typu vráta proti mestá pod¾a
H. Bartka tiež „svedèí o starodávnosti rytmického krátenia, lebo prípona -á vznikla pôsobením
intonaèných a prízvukových pomerov praslovanských“ (ibid., s. 329). Z toho H. Bartkovi vychodí,
že „rytmické krátenie v strednej slovenèine je staršie než zánik slabých jerov a zánik mäkkostnej
slabiènej korelácie“ (ibid.).
Na druhej strane J. Stanislav vo svojej Èeskoslovenskej mluvnici pre odborných uèite¾ov
a vysokoškolákov z r. 1938 na s. 50 v rámci výkladu o kvantite píše, že „stredná slovenèina je
charakteristická tým, že v nej dve dlhé slabiky nemôžu za sebou nasledova ,“ a ilustruje to dvojicami:
èeské trávníèek – stredoslovenské trávnièek, 3. osoba plurálu typu kážu proti mažú. Ïalej vraví,
že „tento zákon je porušený iba v niektorých tvaroslovných kategóriách, a to v kmeòových a tvarových
príponách: slúžia, chvália, tànie a pod. proti dialektickému slúža, chvá¾a, tàòa a pod.,“ a pokladá
ho za kvantitatívnu disimiláciu. Ako vidno, pri tomto jave prijíma Štúrovu dikciu zákona, ale neoznaèuje
ho ako rytmický.
Pozoruhodné je aj to, že aj bádatelia, ktorí hovoria o rytmickom zákone, oznaèujú ho neraz ako
takzvaný alebo – ako N. Trubetzkoy –, ktorý vo svojom texte o slovenskej deklinácii, publikovanom
v citovanom zborníku Matice slovenskej z r. 1937, dáva ekvivalentné nemecké spojenie rhytmisches
Gesetz do úvodzoviek (Trubetzkoy, 1937, s. 47).
V tom, že generácia slovenských jazykovedcov, ktorí svoje vedecké práce zaèínajú publikova
127