Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Vïaka Maxovi-Plešiveèkemu sa ¼. Štúr vyhol priamej konfrontácii v otázke èesko-slovenského
a ilýrskeho jazyka. Po dlhých vývinových peripetiách dejiny dali po poldruha storoèí za pravdu
¼. Štúrovi. Nové chápanie slovanskej vzájomnosti spochybnilo perspektívu spoloèných spisovných
jazykov pre dva èi viaceré slovanské národy. Rozpadom umelej symbiózy sa v podstate verifikovali
Štúrove poh¾ady na „ilýrsky kmeò“ a „ilýrsky jazyk“ i na „èesko-slovenský kmeò“ a „èesko-slovenský
jazyk,“ lebo ich ako „abstrakcie“ postihol rovnaký osud. Podstatný rozdiel bol však v tom, že
¼. Štúr v zhode so svojím chápaním slovanstva v zmysle „jednoty v rozmanitosti“ napriek všetkým
odporcom odhalil a opísal vz ah spisovnej slovenèiny a spisovnej èeštiny, kodifikoval spisovnú
slovenèinu ako samostatný spisovný jazyk svojbytného slovenského národa, zatia¾ èo ilýrci v záujme
„svornosti“ reálny vz ah spisovnej chorvátèiny a spisovnej srbèiny neurèili, lež naopak, už
v roku 1850 podpísali dohodu so Srbmi o „jednom jazyku jedného národa,“ ktorá potom priviedla
spisovnú chorvátèinu do symbiózy so srbským spisovným jazykom. Ak sa táto symbióza napokon
po všetkých zložitých peripetiách po takmer jednom storoèí rozpadla, verifikovali sa Štúrove poh¾ady
na „ilýrstvo“ èi „južnoslovanstvo“ i na vz ah spisovnej srbèiny a spisovnej chorvátèiny.
Koncepciu ilýrizmu, pod¾a ktorej sa mali spája do jedného jazyka všetky južnoslovanské jazyky,
postihol ten istý osud ako koncepciu jedného spisovného jazyka pre Èechov a Slovákov. Chorvátskemu
spisovnému jazyku trvalo potom ešte sedemdesiat rokov, kým sa dostal z umelej „jednoty“
v symbióze so srbským spisovným jazykom. S dôsledkami tejto „jednoty“ sa obidva spisovné jazyky
– srbský i chorvátsky – vyrovnávajú podnes.
4.4. Z naznaèeného vychodí, že v diele Náreèja slovenskuo alebo potreba písaòja v tomto
náreèí musíme ráta i s implicitným porovnávaním, na základe ktorého Štúr vyslovil závery, pri
ktorých objekty porovnávania musel z taktických dôvodov zamlèa . Preto nemohol ¼. Štúr v tomto
diele explicitne rozvinú porovnávaciu metódu ako prostriedok vedeckého poznania. Avšak i napriek
tomu, že Štúrove porovnávania v spise Náreèja slovenskuo alebo potreba písaòja v tomto
náreèí pôsobia štylisticky vzletne, sú vysoko funkèné, lebo Štúr k nim dospel na základe všestranného
poznanie jazykových faktov jednotlivých slovanských jazykov, striedaním diachronického poh¾adu
so synchrónnym poh¾adom a s vývinovými analógiami medzi slovanskými národmi a ich
jazykmi. Napokon i ku koncepcii slovanskej vzájomnosti v zmysle jednoty v rozmanitosti dospel
¼. Štúr porovnávaním pri dialektickom chápaní vz ahu celku a èastí, vz ahov všeobecného, jednotlivého
a osobitého, dialektického vz ahu obsahu a formy pri stálom zreteli na množstvo jazykových
i historických faktov. Uplatnenie princípu „jednoty v rozmanitosti“ viedlo ¼. Štúra k presvedèeniu
o nevyhnutnosti kodifikácie spisovnej slovenèiny i o jej vývinovej perspektíve. A skutoène spisovná
slovenèina sa nielen udržala v ažkých podmienkach 19. storoèia, ale odolala všetkým prekážkam
i v 20. storoèí, ktoré boli v rozpore s týmto princípom. Štúrova porovnávacia metóda tak potvrdila,
že má nielen explikaènú silu na vysvetlenie vzájomných vz ahov formujúcich sa slovanských spisovných
jazykov, ale že má i predikènú silu, èo sa prejavilo tak vznikom a vývinom spisovnej
slovenèiny, ako aj ïalšími osudmi proklamovanej jednoty južnoslovanských jazykov v spisovnom
„ilýrskom jazyku.“ A že to boli argumenty silné, o tom nás presvedèila história. Ilýrsky jazyk mal
rovnaké osudy ako èeskoslovenský jazyk, presne v zhode so Štúrovou predpoveïou. Dejiny dali
napokon za pravdu ¼. Štúrovi: bulharský jazyk od polovice 40. rokov 19. storoèia sa upevòoval na
národnej osnove a oèistil sa od cirkevnoslovanských prvkov, rovnako svojou cestou samostatnosti
išla i spisovná slovinèina. Spisovná srbèina sa taktiež vyvíjala na národnej osnove, postupne sa
oèis ovala od slavenosrbských a cirkevnoslovanských knižných prvkov a Srbi sa nikdy do ilýrskeho
hnutia nezapojili. Doslova sa naplnilo Štúrovo tvrdenie, pod¾a ktorého „Ilýrstvo je abstrakcia.“
5. Štúrova koncepcia slovanstva a slovanskej vzájomnosti, založená na princípe jednoty v rozmanitosti,
ktorý podal v spise Náreèja slovenskuo alebo potreba písaòja v tomto náreèí, má
v slovanskom jazykovom svete všeobecnú platnos . Prejavuje sa v divergentných tendenciách, ktoré
pôsobili a pôsobia medzi slovanskými spisovnými jazykmi od ich vzniku až podnes. Tento Štúrov
základný princíp slovanskej vzájomnosti jednoty v rozmanitosti platil a postupne sa verifikoval
i tam, kde sa mu kládli umelé prekážky.
101