Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

jugaèných morfologických kategórií – pôvodne ve¾mi blízkych, až totožných – bol
síce v obidvoch porovnávaných jazykoch v zásade paralelný, no sú tu aj isté rozdiely
predovšetkým vo formálnych morfologických prostriedkoch, èi už ide o nerovnaký
(v po¾štine väèší ako v slovenèine) rozsah morfologických alternácií ako dôsledok
vyrovnávania sa podôb kmeòa, ïalej je to rozdielne (v po¾štine väèšie) zblíženie tvrdých
a mäkkých deklinaèných typov, rozdiely sú aj v distribúcii jednotlivých morfologických
prípon (porov. napr. sto³u – stola, dworowi – dvoru, o baranie – o baranovi, na talerzu
– na tanieri), nezhody sú aj v gramatickom rode najmä pri subst. cudzieho pôvodu
(ako napr. potop – potopa, zakrêt – zákruta, brzóch – brucho; benzyna – benzín, adres
– adresa, gest – gesto) atï. Ve¾mi dôležitý je rozdiel vo výskyte odlišných gramatických
morfém, keï napr. oproti po¾. -em stojí slov. -om v I sg. muž. a str. rodu alebo oproti
po¾. -¹ je v slovenèine -ou v I sg. žen. rodu, v èom sa odrážajú dôležité vývinové
diferenciácie medzi po¾štinou a slovenèinou ako dôsledok ich samostatného vývinu.
2. 2. Celkove je morfologická stavba spisovnej slovenèiny oproti po¾štine znaène
zjednodušená v tvaroch, takže je ve¾mi pravidelná. Silná je v nej najmä tendencia po
stabilite slovného základu. V po¾skej flexii sa odrážajú poèetné hláskoslovné zmeny
ako dôsledok najmä palatalizácie, depalatalizácie a náhradného dåženia, prièom viacej
než v slovenèine sa v nej prejavujú tendencie zachováva staré striedanie kmeòoslovných
spoluhlások. V dôsledku toho sú v po¾štine èasté pestré samohláskové,
ale najmä spoluhláskové variácie v kmeni, èo ostro kontrastuje so spomínanou slovenskou
tendenciou po stabilite kmeòa a tým aj po pravidelných paradigmách (porov.
prípady typu wóz – woza – na wozie : voz – voza – na voze, noga – nogi – nodze : noha
– nohy – nohe; niosê – niesiesz, niós³ – nios³a – nieœli : nesiem – nesieš, niesol –
niesla – niesli a pod.).
2. 3. V po¾štine je výraznejší paralelizmus tvrdých a mäkkých deklinaèných typov
ako v slovenèine, ako to vidie z prípadov typu G sg. ¿ony – ulicy, L pl. ¿onach –
ulicach, adj. dobra – obca, dobrego – obcego atï., kým v slovenèine sa rozlišuje
ženy – ulice, ženám – uliciam, dobrá – cudzia, dobrého – cudzieho a pod. Známe sú aj
ïalšie vyrovnania, a to tak v po¾štine, ako aj v slovenèine. V po¾štine sa vyrovnali
napr. L a I sg. typu o tym dobrym, z tym dobrym (porov. slov. o tom dobrom, s tým
dobrým). Zaujímavé (úplne protichodné) vyrovnanie nastalo pri skloòovaní niektorých
èísloviek: v slovenèine pod¾a tromi vznikol tvar dvomi (pôv. dvoma), v po¾štine pod¾a
dwiema vzniklo trzema (pôv. trzemi). Pozostatkom staršieho stavu je v po¾štine v sg.
muž. substantív typu poeta skloòovanie pod¾a žen. substantív na -a, kým v slovenèine
nastalo vyrovnanie s ostatnými muž. substantívami (porov. po¾. poeta – poety –
poecie... z poet¹ a slov. poeta – poetu – poetovi... s poetom).
V po¾štine sa zachovali v širšom rozsahu ako v slovenèine slovesné tvary typu
paœæ, si¹œæ, przebiec, urzec a pod., ktoré v slovenèine nahradili novšie podoby pod¾a
slovies na -nú , napr. padnú , sadnú , prebehnú , urieknu a pod. Mnohým po¾ským
110