Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

ãè, çàùîòî è ñà íåïîòðåáíè, à íåïîòðåáíî å ìàéöå, íåïîòðåáíî áèâà è äùåðå,
çàùîòî äùåðà ïîäîáíà å ìàéöå; ... ” (Pavloviè 1845, s. 2). K predchádzajúcemu
kritériu sa pridáva kritérium estetické. Èleny sa hodnotia ako „... ãíóñîòèè ..., êîèòî
ñå â òèÿ âðåìåíà, îò íåáèòèÿ ïðîçâåäåíè, ïîÿâèõà, äà ãî óêðàøàâàò èëè, ïî-äîáðå,
îãíóøàâàò” a ako „êâàñ ôàðèñåéñêèé, êîéòî ... ïðè÷èíÿâà ÿçèêó áåçîáðàçèå,
ãíóñîòà è ïðåìíîãîå ïîòåìíåíèå” (opak. cit.). To isté kritérium však používajú aj
zástancovia používania èlenov: „À áåç ÷ëåíîâåòå íèùî íå áè âðåäåë Áîëãàðñêèé
ÿçèê, êîéòî ñ òàÿ òîêìî äàðáà ñå óêðàøàâà ïî-ìíîãî îò äðóãèòå ñðîäíè íåìó ÿçèöè
... À êîëêî áè áèë íåäîñòàòî÷åí è óêîðåí, àêî íå áè èìàë òàÿ ïðåâîñõîäíà äàðáà”
(Neofit Rilski 1835, s. 52). Ako protiváha subjektívnosti estetického kritéria sa uvádza
aj kritérium pragmatické; èleny sa raz zdajú prekážkou básnickej tvorby, a inokedy
nevyhnutným jazykovým prostriedkom a bolo by ažké oduèi deti, aby ho používali
v škole.
V obrodenských metatextoch, v ktorých sa hovorí o èlenoch, prevláda kritérium
súladu so systémom. Jednoduchý fakt, že existujú v hovorenej bulharèine, ukazuje sa
rozhodujúcim pre ich zaradenie do spisovného jazyka. Pri tomto kritériu sa uvádzajú
porovnania so súèasnými románskymi jazykmi, ktoré sú pokraèovaním východiskového
jazyka bez èlenov, èo im dnes neprekáža, aby tieto èleny normalizovali. Presvedèivými
dôvodmi pre právo na existenciu èlenov v bulharskom jazyku sú historické dôkazy
dávajúce solídnos a prirodzenos motívom, ktoré ich usta¾ujú v systéme spisovného
jazyka. Úvahy o histórii èlenov sa vyskytujú napr. v práci Filologièesko preduvedomlenie
za Slavenobolgarskata gramatika otca Neofita alebo v predslove
k Parvièka balgarska slovnica Ivanèa Andreova (Bogorova) Za ravnopisanieto na
jazikat ni. Pochabos vyhadzovania èlenov, ktoré zostali „namiesto pádov”, Bogorov
porovnáva s nápadom „urobi kašu z dvoch jazykov”, za ktorú musíme ïakova „tak,
ako by Francúzi a Taliani mali by vïaèní tomu, kto by im odporúèal, aby opustili ich
arqra a aby prijali latinské pády” (1848, s. H – I).
Avšak systém ponúka množstvo variantov foriem èlenov, najmä pre mená mužského
rodu v jednotnom èísle. Neofit Rilski sa napríklad domnieva, že v „áîëãàðñêèàò ÿçèê
ñà ãîñïîäñòâåííî òðè ðàçëè÷íè ÷ëåíè î, à, å. À çëîóïîòðåáèòåëíî îñåì” (1835,
s. 44). V podobnej situácii by bolo normálne, keby sa h¾adala podpora v praxi
spisovného jazyka, akoko¾vek biedna bola do 30.– 40. rokov. Prekvapuje však pozícia
väèšiny kodifikátorov, ktorí ju ignorujú, kritizujú ju alebo iba konštatujú mnohotvárnos
. Avšak kritérium autority prameòa ako keby si nenachádzalo živnú pôdu
(aspoò v metatextoch), èo by bolo možné vysvetli typologickými charakteristikami
novobulharského spisovného jazyka, spomedzi ktorých do oèí bije hlavne fakt, že
normatívny systém sa neformuje jednou osobnos ou alebo kruhom spisovate¾ov,
spojených jednou koncepciou (ako v súèasnom srbskom alebo slovenskom jazyku).
Naopak, na vytváraní tohto systému sa zúèastòujú desiatky autorov gramatík,
130