Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

è Òîøêà”), hoci tu ide skôr o maïarské Piroska; maïarskej proveniencie môžu by aj mená Åðæà‚ Åðæèêà
(porov. výskyt mien Æóæàíà, Èùâàí, Ëàéîø èi Ôåðåíö v analyzovanom korpuse). Z h¾adiska spracovania
cudzích mien v recenzovanom slovníku by bolo potrebné venova väèšiu pozornos arménskym menám.
Tak napr. mužské meno Àâåäèñ sa vysvet¾uje ako „ëàò. avç ,çäðàâåé’, diçs ,äåí’, ïîæåë[àòåëíî]” (s. 32),
hoci tu pod¾a nášho názoru ide o arménske ²õ»ïÇë (východoarménske Avetis, v súlade s fonetickými
zákonitos ami západoarménskych dialektov Avedis); podobne Áåäðîñ (s. 68: „îò Áåäð/î/ + îñ,
ïîæåë[àòåëíî] ,äà áúäå ñúñ ñèëíè áåäðà’”) reflektuje skôr západoarm. Bedros (východoarm. Petros –
ä»ïñáë). Priamej arménskej proveniencie môžu by aj mená Àãàâíè (²Õ³õÝÇ), Àíòðàíèê (²Ý¹ñ³ÝÇÏ),
Àðìåíàê (²ñٻݳÏ), Àñàäóð (²ë³ïáõñ), Êàðåêèí (³ñ»·ÇÝ), Êàÿíå (³Û³Ý¿), Õàèê (гÛÏ), Õðàíò
(Ðñ³Ýï) a i.
Napriek týmto drobným pripomienkam možno recenzovaný slovník právom hodnoti ako prácu, ktorá
znamená podstatný prínos pre bulharskú i slovanskú onomastiku. Dielo obsahuje množstvo cenných
informácií, ktoré by okrem jazykovedcov boli akiste zaujímavé aj pre širšiu èitate¾skú verejnos (je preto
na škodu veci, že publikácia mohla vyjs iba v obmedzenom náklade 500 výtlaèkov). Z metodologického
h¾adiska slovník N. Kovaèeva prináša taktiež svedectvo o možnostiach, aké pre onomastický výskum otvára
využívanie výpoètovej techniky. Frekvenèno-etymologický slovník vlastných mien poslúži aj ako hodnotné
východisko pre ïalšie práce súvisiace s prípravou fundamentálneho diela bulharskej onomastiky – historickoetymologického
slovníka vlastných mien.
¼ubor Králik
BUFFA, F: Z po¾sko-slovenských jazykových vz ahov.
Konfrontaèný náèrt.
Prešov, Náuka 1998. 170 s.
Po¾sko-slovenské jazykové vz ahy sa u nás zaèali intenzívnejšie skúma iba nedávno, èo zrejme súvisí
s umožnením štúdia po¾štiny na Komenského univerzite v Bratislave. S tým je priamo spojená pedagogická
i publikaèná èinnos doc. F. Buffu, ktorý svoje dlhoroèné skúsenosti zúroèuje aj v recenzovanej práci,
venovanej XII. medzinárodnému zjazdu slavistov v Krakove 1998. Ide o komparatistickú štúdiu z oblasti
hláskoslovných, grafických, morfologických a derivaèných vz ahov medzi spisovnou po¾štinou a slovenèinou.
V úvode sa autor zaoberá problémami konfrontaèného výskumu medzi takými blízkymi jazykmi, ako
je po¾ština a slovenèina, zdôrazòujúc nutnos sústredi sa na zachytenie zhôd, ale najmä rozdielov
systémového charakteru. Zhody medzi uvedenými jazykmi sú najmä v ich základných jazykových štruktúrach,
rozdiely sú skôr vo funkènej oblasti týchto štruktúr, najmä v nerovnakej distribúcii istého spoloèného javu,
zriedkavejšie vo výskyte istého javu iba v jednom z uvedených jazykov.
V oblasti hláskoslovia autor konštatuje zhody v základnom rade hlások, a to vo väèšine krátkych
samohlások a tvrdých spoluhlások. Pri hláskoslovných nezhodách ide o výsledok samostatných historických
zmien v uvedených jazykoch, prièom slovenèina si viac zachovala bohatý pôvodný slovanský systém
samohlások, kým v po¾štine sa lepšie zachoval pôvodný systém spoluhlások, takže po¾ština je
konsonantickejšia ako slovenèina. V kapitole o hláskoslovných rozdieloch (24 n.) je mimoriadne zaujímavé
porovnávanie výskytu samohlások a spoluhlások, ïalej výskytu otvorených a zatvorených slabík, ako aj
rozdielov vo výskyte spoluhlások pod¾a spôsobu artikulácie a pod¾a znelostného spodobovania spoluhlások.
Autor tu prináša mnohé originálne postrehy, ktoré zhrnuje v statiach o po¾ských a slovenských špecifikách
164