Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

jazyka, ktorá má historicko-filologickú orientáciu, vychádza zo slavistického bádania a na rozdiel od
historickej gramatiky, ktorá sa zaoberá vývinom jazyka z h¾adiska jeho vnútornej štruktúry, skúma jazyk
v jeho sociálnych funkciách. Autor ïalej zdôrazòuje, že národný spisovný jazyk je historická kategória,
jeden z najdôležitejších atribútov národa a že procesy formovania národa a národného spisovného jazyka
prebiehajú v zásade paralelne. V rámci vlastného štátu prebiehajú intenzívnejšie a rýchlejšie. Ich charakter
a tempo urèuje tiež priradenos ku konkrétnemu kultúrno-historickému areálu, ktorý autor delí na pravoslávny
(súvislý rozvoj spisovného jazyka bez prerušenia knižno-literárnych tradícií), katolícky (stredoveká latinèina
spoma¾ovala rozvoj národných jazykov) a protestantský (aktívne formovanie národných jazykov a literatúr).
V príspevku L. N. Smirnova Îá èçó÷åíèè èñòîðèè ëèòåðàòóðíûõ ñëàâÿíñêèõ ÿçûêîâ ýïîõè
íàöèîíàëüíîãî âîçðîæäåíèÿ sa prezentujú výskumy Inštitútu slavistiky v Moskve, ktoré boli riešené v rámci
komplexnej mnohorozmernej témy: Zákonitosti rozvoja národov strednej a východnej Európy v období
prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Do obdobia národného obrodenia patrí vznik nových spisovných
jazykov (bulharský, srbochorvátsky, slovinský, slovenský, ukrajinský, bieloruský) alebo kvalitatívna
renesancia už existujúcich spisovných jazykov (ruský, èeský, po¾ský, hornolužický). Autor zdôrazòuje
dôležitos sociokultúrneho h¾adiska pri štúdiu histórie spisovných slovanských jazykov a poukazuje na
perspektívnos ïalších výskumov. Naïalej ostáva aktuálnou otázka o úlohe a mieste formujúcich sa jazykov
na báze hovorového národného variantu v rôznych jazykových situáciách a v rôznych stratifikaèných
modeloch národného jazyka. Zaujímavé výsledky možno oèakáva z h¾adiska konfrontaèno-typologického
osvetlenia danej otázky. Za doteraz nedostatoène preskúmanú problematiku pokladá autor úlohu
konfesionálneho faktora (a to tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom zmysle) v procese formovania
jednotlivých slovanských národných spisovných jazykov a vysvetlenie jeho významu. Poukazuje sa tu
napr. na známy fakt, že mnohí národní buditelia, a to predovšetkým v poèiatoènom období národného
obrodenia, okrem iného aj naši reformátori jazyka (Dobrovský, Bernolák, Hodža), boli kòazmi, alebo mali
teologické vzdelanie. Z druhej strany treba preskúma aj negatívne, brzdiace vplyvy v konkrétnej slovanskej
societe z h¾adiska náboženských rozdielov a protireèení pri formovaní jednotného spisovného jazyka, napr.
u Slovákov alebo Lužických Srbov. Do tejto problematiky zapadá dôležitá, stále ešte nedostatoène osvetlená
úloha a význam prekladov Biblie v procese formovania konkrétnych slovanských jazykov. Ve¾ký význam
prikladá Smirnov preskúmaniu otázky o tom, ako sa v jazykovej teórii a literárno-jazykovej praxi odrážali
idey a koncepcie slovanskej vzájomnosti, ako vplývali na chápanie jazykovej situácie v rôznych slovanských
krajinách a na spôsob formovania jazykov. Za dôležité pokladá preskúma vnútorne protireèivý charakter
uplatnenia idey slovanskej vzájomnosti v jazykovej sfére. Nedostatoène rozpracovanou je aj otázka purizmu,
ktorá zohrávala podstatnú úlohu v období národného obrodenia.
V. Blanár podáva v zhrnujúcej forme svoje dlhoroèné výskumy o lexikálnej a propriálnej sémantike
(Åùå ðàç î ëåêñè÷åñêîé è ïðîïðèàëüíîé ñåìàíòèêå). Najprv ukazuje na lexéme biely v apelatívnom a
propriálnom poòatí rozdielnu povahu apelatívnej a propriálnej nominácie. Rozdiely spoèívajú v odlišných
sémantických príznakoch apelatíva a špecificky onymických príznakoch vlastného mena. Vrstvu vlastných
mien oproti apelatívam charakterizujú dve protichodné, ale vzájomne pôsobiace tendencie: integrácia
vlastných mien do domáceho jazykového systému a súèasne ich polarizácia v pomere k apelatívnej lexike.
V obsahu treba rozlišova dve zložky: a) individuálne, spoloèensky nefixované príznaky poukazujú na
jednoznaèný onymický objekt (encyklopedická zložka vytvára vedenie o objekte), b) špecificky onymické
príznaky vytvárajú obsahový model vlastného mena (designáciu, ktorú pokladáme za vlastný propriálny
význam). Z komunikaèného h¾adiska poznáme referenènú identifikáciu (poukaz pomenovania na príslušný
denotát) a presupoziènú identifikáciu (povrchové vedenie, ktoré však dostaèuje na zaradenie vlastného
mena do daného subsystému; pri rekonštrukcii designácie sa vychádza z presupoziènej identifikácie).
R. Ch. Tuguševová v príspevku Î âçàèìîäåéñòâèè ÷åøñêîãî è ñëîâàöêîãî ÿçûêîâ â ïåðèîä
îáðàçîâàíèÿ ñëîâàöêîãî ëèòåðàòóðíîãî ÿçûêà charakterizuje 40. roky XIX. stor. ako k¾úèové obdobie
v histórii slovenského národa vôbec, ale tiež v histórii slovenského spisovného jazyka. Na materiáli súkromnej
korešpondencie jedného z najaktívnejších dejate¾ov slovenskej kultúry Janka Francisciho-Rimavského, ktorá
169