Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

je písaná slovenským aj èeským jazykom, dokumentuje rozdiely medzi obidvomi jazykmi. Autorka si všíma
historickú genézu èeského jazyka a jeho postupnú slovakizáciu v našom kultúrno-historickom areáli. Rozdiely
okrem iného vidí v tom, že ¼. Štúr kodifikoval živú ústnu podobu slovenèiny na rozdiel od J. Dobrovského
historickej bázy èeského jazyka, t. j. jazyka èeských literárnych pamiatok XVI. storoèia.
K. V. Lifanov v štúdii Ãðàììàòèêàëèçàöèÿ ïåðåãëàñîâîê êàê õàðàêòåðíàÿ îñîáåííîñòü ÿçûêà
ïàìÿòíèêîâ ñëîâàöêîé ïèñüìåííîñòè uvádza viacero názorov – èasto rozdielnych – slovenských lingvistov
na otázku kultúrnej slovenèiny. Treba pripomenú , že nie vždy presne interpretuje názory slovenských
jazykovedcov týkajúce sa ústnej a písomnej formy kultúrnej slovenèiny. Prevláda u nich totiž názor, že
kultúrna slovenèina existovala najprv v ústnej a potom aj vo svojej písomnej podobe, a to v západnom,
strednom a východnom variante (tak E. Pauliny, R. Krajèoviè, I. Kotuliè, K. Habovštiaková, M. Majtán,
L. N. Smirnov, ¼. Ïuroviè, V. Blanár). I keï autor priznáva mimoriadny vplyv slovenského národného
obrodenia na formovanie slovenského jazyka, zdôrazòuje, že by bolo chybou zaèína jeho históriu už v 40.
rokoch XIX. stor. (kodifikácia ¼. Štúra), resp. rokom 1787, t. j. od kodifikácie A. Bernoláka. Pokladá za
nevyhnutné analyzova v tejto súvislosti literárne pamiatky, ktoré vznikli na Slovensku v XV. – XVIII.
storoèí. V sporoch lingvistov o tom, èi pôvod slovenèiny treba h¾ada v èeskom jazyku alebo na báze
kultúrneho západoslovenského a kultúrneho stredoslovenského jazyka, prikláòa sa na základe analýz
literárnych pamiatok k názoru, že písomný jazyk Slovákov mal hybridný charakter s vlastnou štruktúrou a
vlastnými tendenciami rozvoja. Jeho prameòom bol staroèeský spisovný jazyk a kulmináciu predstavuje
Bernolákova kodifikácia, ktorá vychádzala z predchádzajúcej písomnej tradície.
Recenzovaný zborník príspevkov obsahuje cenné štúdie venované prevažne historicko-kultúrnym a
sociolingvistickým aspektom na históriu slovanských jazykov v procese ich formovania v období národného
obrodenia.
Anna Pavlásková
Brnìnská slovakistika a èesko-slovenské vztahy.
Editor: Ivo Pospíšil. Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, Brno 1998,
160 s.
Ve studijním roce 1997–1998 bylo na Ústavu slavistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity
zahájeno pìtileté denní magisterské studium slovenského jazyka a literatury. Pøi této pøíležitosti uspoøádal
Ústav slavistiky 5. listopadu 1997 pracovní semináø Slovakistika v Brnì a èesko-slovenské vztahy. Na jaøe
1998 vydala Masarykova univerzita sborník obsahující pøíspìvky všech zúèastnìných slavistù a slovakistù
z Brna, Prahy, Bratislavy, Prešova a Vídnì. Vìtšina autorù koncipovala své texty tak, aby mohly sloužit i
jako pøehledný zdroj informací. Sborník je totiž, jak vyplývá z úvodu editora, zároveò výchozím uèebním
textem seznamujícím budoucí studenty s tradicemi i souèasností èeské slovakistiky se zvláštním zøetelem
k jejímu vývoji na brnìnské Masarykovì univerzitì. Retrospektivnímu shrnutí této problematiky se vìnují
J. Bartáková (Brno) v pøíspévku Z histórie slovakistiky na Masarykovej univerzite a F. Hejl (Brno)
v pøíspìvku Problematika èesko-slovenské vzájemnosti a její studium na historických oborech filozofické
fakulty v Brnì, hlavní koncepèní rysy a souvislosti nové konstituovaného oboru s dalšími obory pìstovanými
na Ústavu slavistiky FF MU v Brnì naznaèuje I. Pospíšil (Brno). Relativnì málo známé slovakistické
aktivity rozvíjené v rámci pražského Slovanského ústavu v meziváleèném období mapuje A. Zelenková
(Praha). Meziváleèné etapì èesko-slovenských vztahù, hodnocených ovšem z hlediska obecné kulturního,
se vìnují také V. Linhartová (Brno – Na okraj kulturního vztahu èesko-slovenského) a T. Mazáè
170