Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Sprache und Politik: Die Balkansprachen in
Vergangenheit und Gegenwart.
Hrsg. von H. Schaller. München, Südosteuropa-Gesellschaft 1996. 348 s.
Zborník Jazyk a politika: balkánske jazyky v minulosti a v súèasnosti obsahuje referáty prednesené na
medzinárodnom sympóziu, ktoré usporiadala mníchovská Spoloènos pre juhovýchodnú Európu v októbri
1994 v bavorskom Tutzingu.
Úvod do problematiky tvorí referát H. Schallera (Marburg) Jazyk a politika na Balkánskom
polostrove. Autor presvedèivo ukazuje, aké široké je spektrum politických vplyvov na sféru jazyka: siaha
od pomenúvania miest na poèes politikov až po otázky používania jazykov vo verejnom živote, prièom do
neho patria cie¾avedomé puristické tendencie, snahy o umelé odïa¾ovanie normy spisovného jazyka od
iného jazyka èi zásahy do písomnej sústavy. Výsledkom je stav, keï súèasná podoba balkánskych jazykov
„je v mnohom oh¾ade urèovaná nielen internými jazykovými faktormi, ale aj podstatnými mimojazykovými
vplyvmi” (s. 24). Ako zaujímavý doplnok k tomuto referátu možno oznaèi referát R. Katièiæa (Viedeò)
s názvom Politické implikácie pojmu „jazyk” v juhovýchodnej Európe. Pod¾a jeho autora sa pri tradiènom
genetickom a štruktúrnom prístupe k jazyku nezoh¾adòujú ïalšie (emocionálne, kultúrne, historické...)
súvislosti tohto pojmu, ktorý je však pre svoju mnohoaspektovos „mimoriadne vhodný na všemožné
mystifikácie a s nimi súvisiacu manipuláciu”, a to najmä v juhovýchodnej Európe, kde „pomery nie sú ešte
zïaleka vyjasnené” (s. 31). S týmto konštatovaním nemožno nesúhlasi pri èítaní referátu A. Soboleva
(Petrohrad), venovaného citlivej otázke jazykových hraníc v podmienkach náreèového kontinua, aké tvorí
areál slovanských jazykov na Balkáne. Etnicko-jazykové hranice možno urèova pomocou èisto jazykových
kritérií, ale aj pri zoh¾adnení aktuálnych politických hraníc; za najperspektívnejšie autor pokladá kritérium
sebaurèenia, ktoré „zoh¾adòuje vysoký stupeò citlivosti na otázky etnickej príslušnosti” (s. 71).
Aktuálne vývojové tendencie v štandardných južnoslovanských jazykoch po r. 1989 analyzuje
K. Gutschmidt (Hamburg), prièom si všíma najmä otázky vz ahu rôznych jazykov v urèitom priestore,
vz ahu spisovných jazykov a ich variet, sfér používania rôznych jazykových útvarov a postojov, aké k nim
zaujímajú používatelia jednotlivých jazykov. Programový charakter má referát U. Hinrichsa (Berlín) o
perspektívach juhovýchodoeurópskej jazykovedy (nem. Südosteuropa-Linguistik; autor navrhuje používa
tento názov, ktorý je pod¾a neho adekvátnejší ako doterajšie názvy typu balkanológia a pod.). Namiesto
tradièného výskumu tzv. balkanizmov treba vytvori „univerzálnu náuku o juhovýchodnej Európe,
orientovanú interdisciplinárne a dotýkajúcu sa histórie, ekonómie, politológie a jazykovedy” (s. 56).
Lingvistika musí venova pozornos nielen opisu jazykových štruktúr, ale aj komunikaèným procesom a
jazykovým kontaktom, ktoré viedli k ich vzniku; jazyky juhovýchodnej Európy treba spoloène skúma aj
v ich vývoji; nemožno zanedbáva jazykovú stránku modelu sveta, ktorý sprostredkujú tieto jazyky; väèšiu
pozornos si zaslúži výskum tureckých jazykov (nielen osmanskej tureètiny) a paleobalkánskych jazykov.
– Blok všeobecne orientovaných referátov uzatvára príspevok H.-D. Döpmanna (Berlín) o vz ahu jazyka
a obrazu.
Najpoèetnejšiu skupinu parciálnejšie zameraných príspevkov tvoria príspevky o slovanských jazykoch
bývalej Juhoslávie. B. Kunzmannová-Müllerová (Berlín) prináša preh¾adnú charakteristiku
jednotlivých jazykov a súèasnej právnej úpravy ich fungovania. S. Schaadová (Marburg) informuje o
historickom vývine vz ahu srbèiny a chorvátèiny. E. von Erdmannová-Pandžiæová (Bamberg) sa
sústreïuje na filologické a ideologické (chápanie srbského národa) aspekty Karadžiæovej kodifikácie srbèiny.
D. Valiæová-Nedeljkoviæová a S. Saviæová (Nový Sad) analyzujú spravodajstvo srbského rozhlasu
v Novom Sade o vojne v Bosne z h¾adiska využívania persuazívnych èàt („cie¾om správ z bojiska je presvedèi
poslucháèa, že naše stanovisko je správne a stanovisko druhej strany nie” – s. 165). Z. Glovacki-Bernardi
172