Číslo 2 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

mien. Ich základné štruktúry sa utvorili ešte v epoche indoeurópskej, v praslovanskej epoche sa ïalej vyvíjali.
Najstaršie slovanské vodné názvy niektorí bádatelia hodnotia ako názvy predslovanské, staroeurópske. Ich
východiskom pod¾a týchto bádate¾ov nebola praslovanská, ale indoeurópska slovná zásoba. V praslovanskej
epoche sa lexikálna báza hydronymie výrazne rozšírila. Staré jazykové štruktúry sa zachovali aj v oronymii.
Bezpochyby aj ve¾a miestnych, osadných názvov muselo povsta ešte v èase praslovanskej jednoty. Ïalšie
poznávanie úplnej zásoby lexikálnych základov i onymických štruktúr èaká na ïalšie generácie bádate¾ov.
O starueurópskej hydronymii a praslovanských vodných názvoch hovoril v referáte J. Udolph
(Nemecko). Na základe výsledkov výskumu staroeurópskej hydronymie a analýzy praslovanských vodných
názvov sa mu ukazuje, že slovanská pravlas sa nachádzala na sever od Karpát v priestore, ktorého centrum
bolo územie medzi Vislou, bahnami Pripiati a Dneprom. M. Majtán (Slovensko) predstavil vo svojom
referáte zložené slovanské osobné mená vyskytujúce sa v slovenskej toponymii. Najviac dokladov je
z ojkonymie, desiatky z nich nie sú známe ako mená konkrétnych osôb, poznáme ich iba z osadných názvov,
avšak i z terénnych a z vodných názvov. V dobre dokumentovanom Majtánovom referáte sa zasadzuje staršia
slovenská onymia do širších slovanských súvislostí. A. Cieœliková (Po¾sko) predniesla referát o
praslovanských antroponymických apelatívach na základe po¾ského strdovekého materiálu zo Slovníka
staropo¾ských osobných mien, predovšetkým z mien prezývkového charakteru. Tieto antropolexémy vznikli
alebo boli prenesené do kategórie vlastných mien so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
Ïalšie referáty s onomastickou tematikou boli zaradené v iných blokoch a sekciách, väèšinou v blokoch
o areálových výskumoch slovanských jazykov. Referát V. Blanára (Slovensko) Teória vlastného mena zo
slovanského porovnávacieho h¾adiska vychádzal z výsledkov poslednej autorovej monografie (Teória
vlastného mena, 1996), ktorá predstavuje syntézu jeho polstoroènej výskumnej práce v oblasti onomastiky.
D. Brozoviæová-Ronèeviæová (Chorvátsko) predniesla referát o chorvátskej hydronymii v slovanskom
i tzv. staroeurópskom kontexte, A. Nepokupnyj (Ukrajina) o slovanskej terminológii vyvýšeného reliéfu
z indoeurópskeho h¾adiska, M. Mitkov (Macedónsko) o „synonymických hniezdach” v macedónskej
toponymii, E. Rzetelska-Feleszko (Po¾sko) o zmenách v toponymii prebiehajúcich v 20. storoèí a i.
Z antroponomastickej problematiky treba tu spomenú aspoò referáty Z. Kaletovej (Po¾sko) o úlohe
priezviska v slovanskej kultúre a W. Wenzela (Nemecko) o problematike lužickosrbského a
celoslovanského antroponomastického atlasu.
V protiklade k tematickým okruhom týkajúcich sa etnogenézy Slovanov, areálovej lingvistiky,
onomastiky a podobne, ktoré už tradiène na slavistických kongresoch bývajú najkompaktnejšie nielen
obsahovo, ale aj poslucháèsky a diskusne, problematika výskumu súèasných slovanských jazykov bola
„rozptýlená” do tematických okruhov 1. 2. Jazykové kontakty, 1. 3. Konfrontaèný výskum a typológia jazykov,
1. 5. Jazykové zmeny (kontrolovaný a nekontrolovaný vývin), 1. 6. Význam slovanského jazykového materiálu
pre teóriu jazyka. Málokto by dnes najmä pri riešení základných problémov žiadal striktné odde¾ovanie
diachronickej a synchrónnej lingvistiky (obidva prístupy majú svoje vzájomné prienikové polia), ale
z h¾adiska krížiacich sa záujmov by bolo bývalo ove¾a praktickejšie delimitova ich napríklad v rámci
podsekcií. Takisto z praktických príèin – možnos zúèastni sa diskusie alebo si aspoò vypoèu
najuznávanejších slavistov – mohlo sa pri zostavovaní programu prihliada aj na to, aby sa do jedného
programového okruhu pod¾a možnosti dostali referáty z tej istej výskumnej oblasti. Napríklad osobitné
zasadanie sa mohlo venova tvoreniu slov (teoreticko-metodologický referát známej lingvistky E. S.
Kubriakovovej o nových prístupoch v skúmaní derivaèných systémov v slovanských jazykoch zapadol
medzi užšie orientovanými gramatickými referátmi) i štylistike (S. Gajda z Uniwersytetu Opolského vydal
od bratislavského zjazdu viac ako desa zväzkov štylistických zborníkov a na programe zjazdu sa to
neodrazilo). Aj slovanská sociolingvistika bola roztratená po sekciách, nehovoriac už o aktuálnej problematike
vz ahu hovoreného (ústneho) a písaného jazyka a pod.
Zo slovenských úèastníkov zjazdu v rámci uvedených tematických okruhov s prihlásenými príspevkami
vystúpili J. Sabol (Fonetický, fonologický a morfonologický štatút zvukových javov v slovenèine a èeštine),
184