SLOVENSKÁ REPUBLIKA A SLOVÁCI ŽIJÚCI V ZAHRANIČÍ Stála konferencia 2012

Zlatica HUĽOVÁ
Pedagogická fakulta UMB, Banská Bystrica
Úvod
V súčasnosti hovoriť o uchovávaní národnej a kultúrnej identity je viac ako aktuálne. V čase
europeizácie a globalizácie dochádza k prijímaniu nových myšlienok, k zmene životného štýlu,
k prispôsobovaniu, k zmene postojov, hodnôt a princípov, k zmiešavaniu kultúr aj výmenou
foriem a obsahov, čím dochádza aj k zmenám kultúrnej identity spoločnosti. Podstatným znakom
každého spoločenstva je vedieť si zachovávať vlastnú kultúrnu identitu, jej výnimočnosť
a jedinečnosť, a vedieť odovzdávať toto dedičstvo ďalším generáciám. Podľa Mistríka (1999,
s. 86) kultúrnu identitu utvára súhrn kultúrnych tradícií a každá nová kultúrna tradícia sa utvára
z predchádzajúcej. Významnú úlohu pri uchovávaní kultúrnej identity zohráva kontinuita vývoja
kultúry, predovšetkým jej spoločná historická skúsenosť, pamäť, tradície, vzory, normy
a spoločný jazyk.
Višňovský (2006) píše, že kultúrna identita predstavuje rôznosť, že „identita je kľúčom aj
k ostatným identitám (osobnej, kolektívnej, sexuálnej a podobne)“ (Višňovský, 2006, s. 7). Zabezpečuje
vzájomný styk jednotlivých členov, ktorí spolu žijú, myslia a komunikujú, vytvárajú
spoločné povedomie, vôľu a utvárajú tak spolu národnú nezameniteľnú kultúru, jej vlastnosti,
teda utvárajú národnú identitu. Podľa Zvala (2000) je možné takto utvárať aj pocit spolupatričnosti,
pocit prináležania v danom spoločenstve, v národe s vlastnými kultúrnymi vzorcami.
1. Národná a kultúrna identita
V globalizovanom, multikultúrnom svete sa stretáva množstvo kultúr, ktoré sa usilujú o vzájomné
spolunažívanie. Spolunažívanie rôznorodých kultúr však nie je jednoduché, pretože ako
uvádza Mistrík (2006), liberalizmus a tolerancia, ktoré sa stali doménou demokracie, „majú
svoje hranice individuálne, právne, kultúrne, ekonomické aj iné“ (Mistrík, 2006, s. 36). Napriek
tomu sa každý národ usiluje zachovať si vlastnú kultúru, jazyk, architektúru, vierovyznanie,
odev, folklór, obrady, kultúrne vzorce, ktoré ho charakterizujú ako spoločenstvo, ktoré
sa formovalo na istom území. Každý národ má svoju vlastnú národnú identitu s právom na
sebaurčenie, ktoré si zakotvuje v právnych dokumentoch, a je zakotvené aj v dokumentoch
medzinárodného práva.
Snaha o sebaidentifikáciu, o hľadanie vlastnej národnej aj kultúrnej identity, snaha o uchovanie
kultúrneho dedičstva, je charakteristická aj pre spoločenstvá, ktoré sa vývojovými procesmi
ocitli mimo spoločenstva svojich predkov. Uvedomovanie si vlastnej kultúrnej identity
vyvoláva potrebu odovzdávať svoju kultúru ďalším generáciám, čo umožňuje prežitie dedičstva
daného spoločenstva. Na tieto účely si budujú vlastné inštitúcie, ktoré slúžia pre potreby
podpory, uchovávania a odovzdávania hodnôt, noriem, ideálov a tradícií. Múzeá, knižnice,
galérie, krajanské matičné organizácie im umožňujú neustály kontakt s minulosťou a možnosti
plánovať a formovať zdedenú národnú a kultúrnu identitu do budúcnosti. Uchovávať si
národný jazyk im umožňuje výmena skúseností, názorov a informácií nielen v danej komunite,
ale aj prostredníctvom prenosu správ, signálov a informácií modernými komunikačnými a mul-
172