SLOVENSKÁ REPUBLIKA A SLOVÁCI ŽIJÚCI V ZAHRANIČÍ Stála konferencia 2012

činnosť, na jej časopis a publikácie vedela nájsť prostriedky, pretože v tom čase zahraniční
Slováci neboli len epiteton ornans, ktorí sú dobrí len na to, aby sme sa s nimi raz do roka odfotografovali
a možno sa dostali aj do kúpnopredajných médií...
Neviem prečo voči slovenskej diaspóre jestvujú ešte aj dnes, viac ako dve desaťročia po
roku 1989, neopodstatnené, ideologicky, ba politicky smiešne až primitívne motivované predsudky,
s akými som sa nestretol v nijakej civilizovanejšej krajine. Vari sa máme hanbiť za to,
že slovenská emigrácia vždy bola zásadne proti červenému prízraku, ktorý na Slovensku pol
storočia lámal charaktery poctivých slovenských ľudí do takej miery, že geneticky poznačil náš
národ? Alebo je vari hriechom, že slovenskí exulanti svojho času založili Svetový kongres Slovákov
a striktne trvali na politickej individualite Slovenska a stáli na platforme demokratickej
štátnosti pre náš slovenský národ? Alebo že slovenská diaspóra vybudovala z groša chudobnej
vdovy vo Večnom meste Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda, ktorý v roku 2013 oslávi
50. výročie svojho založenia?
Poviete, že toto všetko je minulosť. Áno, toto všetko je minulosť. Prečo si však kľúčové
ustanovizne nášho obnoveného štátu neplnia svoju povinnosť a tejto emigrantskej minulosti
nevenujú elementárnu pozornosť? Akú? Aby sme aspoň v jednej slovenskej knižnici našli časopiseckú
produkciu našich rodákov zo Severnej či Južnej Ameriky a zo svojho času slobodnej
časti Európy, knihy slovenských exulantov, vydané počas 2. svetovej vojny, tvorbu Slovákov,
ktorí museli ujsť po roku 1945, 1948 či 1968. Nie je hanba, že v nijakej slovenskej knižnici,
v nijakom slovenskom archíve, pravdupovediac ani len v českých ustanovizniach, nenájdeme
napríklad všetky knihy a najdôležitejšie spisy Eugena Löbla, slovenského žida, ktorý v azda
najtragickejšom politickom monsterprocese v 50. rokoch minulého storočia nedostal povraz,
ale „len“ doživotie? Je to azda preto, že bol predsedom politickej komisie Svetového kongresu
Slovákov a bránil demokratickú štátnosť pre Slovákov? Či preto, že napísal knihu Marxismus:
Wegweiser und Irrweg (Marxizmus: návesť a scestie), opretú o vlastnú skúsenosť?
Samostatnou problematikou sú slovenské katolícke misie v zahraničí, ktorým nie je venovaná
primeraná pozornosť ani zo strany štátnych autorít, ani zo strany katolíckej cirkevnej vrchnosti.
Tá v Paríži existuje už 60 rokov, obdobne na desiatky rokov možno počítať existenciu
misií v Mníchove či v Zürichu. Čo o nich vieme? V akej materiálnej situácii sa nachádzajú ich
vedúci, archívy? Najlepšie o tom vypovedia tí, ktorí ich držia pri živote, mnoho ráz na úkor
vlastnej existencie...
Na iných miestach som viackrát spomenul, že starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí
je zakotvená v ústave nášho štátu. Som hrdý na to, že vláda Slovenskej republiky navrhla
a Národná rada Slovenskej republiky nielen schválila zákon č. 474/2005 o Slovákoch žijúcich
v zahraničí, ale pri tvorbe štátneho rozpočtu vedela vždy nájsť prostriedky pre Slovákov v zahraničí
a zahraničných Slovákov. Nie, nečudujte sa, máme aj také zákony, ktoré síce platia, ale
zostávajú lettera morta, zostávajú mŕtvym chrobákom...
Každý zákon časom ukáže svoje nedostatky a potreby, ktoré ukáže len prax. Preto mi dovoľte
zopakovať, pretože takýto návrh som už formuloval – bohužiaľ, zbytočne. Pri budúcej
novelizácii zákona považujem za potrebné, aby z hľadiska právneho poriadku slovenského
štátu Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí dostal rang ústredného orgánu štátnej správy a aby
sa riešila jeho zbierkotvorná, vedeckovýskumná a publikačná činnosť. Riešení je viacero, je
však absolútne potrebné, aby sa zbierkotvorná, vedeckovýskumná a publikačná činnosť vzťahujúca
sa minulosť a súčasnosť zahraničných Slovákov a Slovákov v zahraničí stala serióznym,
odborným a trvalým predmetom záujmu a pozornosti Slovenskej republiky. Pri tvorbe takejto
multidisciplinárnej platformy podám osobne a podajú pomocnú ruku aj tí, dnes už prakticky
67