SLOVENSKÁ REPUBLIKA A SLOVÁCI ŽIJÚCI V ZAHRANIČÍ Stála konferencia 2012

Všetci uvedení predsedovia, ako aj početní členovia Slovenského spolku Ľ. Štúra v Austrálii
stále vynakladajú úsilie na zachovanie slovenskej identity, jazyka a kultúrneho dedičstva aj
v takej veľkej vzdialenosti od materskej krajiny. Zdá sa, že máme na to dobré predpoklady. Veď
práve my dolnozemskí Slováci zotrvávame mimo materskej krajiny už vyše 250 rokov a na austrálskom
kontinente už celých 45 rokov. Sme na svoj pôvod a na svoju činnosť hrdí. A môžeme
sa pochváliť aj jedným nezvyčajným bohatstvom – máme až tri vlasti: vlasť našich pradedov
(Slovensko), vlasť našich otcov (Juhoslávia) a vlasť našich detí (Austrália).
Vlastimil FABIŠÍK, Česká republika
predseda Folklórneho združenia Púčik, Brno
Udržiavanie a rozvíjanie slovenskej tradičnej ľudovej kultúry v Českej republike
Vážené dámy, páni, milí hostia,
svet ľudovej tradície je možné pozorovať z niekoľkých hľadísk. Má svojich nekritických obdivovateľov,
neprajných odporcov, ale aj triezvych zástancov. V kultúrnych dejinách obidvoch
národov, tak slovenského, ako aj českého, sa striedajú obdobia, keď ľudová tradícia, najmä jej
umelecká zložka, hrá dôležitú, niekedy dokonca prvoradú úlohu v národnej kultúre, s obdobiami,
keď sa na túto súčasť kultúrneho dedičstva neprávom zabúda.
Vo svojom vystúpení chcem priblížiť skutočnosti späté s uchovávaním a prezentáciou slovenského
folklóru v Českej republike v ostatnom období, najmä po rozdelení Československej
republiky v roku 1993 a vzniku slovenskej menšiny.
Nedá mi, aby som nenačrel trochu do histórie spoločnej vlasti Čechov a Slovákov, v ktorej
korene folklórneho hnutia spadajú do druhej polovice 19. storočia, čo viedlo k stotožňovaniu
s národnou kultúrou – to malo taktiež kladné jadro, ktoré zohralo nemalú úlohu v zápase o národnú
svojbytnosť a existenciu. Určité vyvrcholenie tohto procesu zaznamenalo hnutie okolo
Národopisnej výstavy českoslovanskej v Prahe v roku 1895, keď český a slovenský národ demonštrovali
svoju kultúrnu vyspelosť práve na prejavoch ľudovej kultúry. Ľudové umenie sa
stávalo inšpiračným zdrojom umelcov, ktorí v ňom nachádzali impulzy pre vlastnú tvorbu.
V prvých desaťročiach 20. storočia pod vplyvom teórií odrodenosti ľudového umenia od
umení tzv. vyšších spoločenských vrstiev i v dôsledku šírenia rôznych umeleckých smerov
a ďalších okolností došlo k celkovému zmenšovaniu záujmu o túto súčasť národnej kultúry.
V tomto období sa však objavujú aj snahy o udržanie folklórneho hnutia pri živote, čo bolo
podnetom na vznik celého radu regionálnych národopisných slávností a iných akcií.
Návrat k tradíciám ľudovej kultúry, úsilie o zachovanie a ďalší rozvoj sa zintenzívnili a bohato
rozvinuli v povojnovom období. V tejto súvislosti sa často hovorí o „renesancii folklóru“
a v protiklade s tým o „ťarche folklóru“.
Aj keď vývoj ukázal, že význam ľudového umenia pre súčasnú kultúru nemožno podceňovať,
ale rovnako ani preceňovať, je nevyhnutné znovu sa k týmto otázkam vracať v teoretickej
i praktickej rovine.
73