SLOVENSKÁ REPUBLIKA A SLOVÁCI ŽIJÚCI V ZAHRANIČÍ Stála konferencia 2012

si, určite omámený slobodou a znovunadobudnutou štátnou samostatnosťou rodnej krajiny, že
„mladý štát starého národa“ podnikne všetko možné na záchranu dedičstva svojich rodákov,
ktorí sa ocitli kto v cudzine, kto v exile, kto v emigrácii. Pochopiteľne, „na Slovensku je to tak“,
ako som sa za tie roky naučil, zostalo len pri peknoduchých slovách: najprv doslova vykopli
z funkcie správcu Matice slovenskej Miša Adamova Kováča, potom som letel ja. O vypracovanej
koncepcii sa ešte hovorilo na kongrese slovenskej vedy. Bola aj zverejnená a publikovaná,
ale tým sa to skončilo. Dnes, keď vieme, že ktosi rozkradol dokonca aj národný poklad, tak sa
neprestávam čudovať, aký som bol naivný. Aby som však nešíril celkom nepravdu, Slovenská
národná knižnica sa začala venovať aj zahraničným slovacikám, začala vydávať dokonca aj
samostatný, im venovaný zošit, vyčlenila však na to len 1, slovom jednu pracovnú silu, jednu
pracovníčku, síce veľmi kompetentnú a veci oddanú, ale samučičká sama ostávala ako hlas
sv. Jána: vox clamantis in deserto (hlas volajúci na púšti). Slovenská národná knižnica, či už
pod krídlami Matice slovenskej, či na vlastných nohách, však nikdy nepovažovala systematické
dopĺňanie svojich fondov zahraničnými slovacikami za svoju prioritu. To, čo z iniciatívy
exulantskej, emigrantskej a krajanskej pospolitosti do Slovenskej národnej knižnice prišlo, aj
ja sám som do jej fondov prispel početnými knihami, časopismi či archívnym materiálom, tam
aj zaprírastkovali do normálnych fondov, nie už tzv. prohibitných fondov, ale nikdy nedošlo
k systematickému vyhľadávaniu a doplňovaniu toho, čo vo fondoch reálne chýba. A tak to trvá
už 20, slovom dvadsať rokov.
A obdobná situácia je v ostatných ustanovizniach, nezáleží, či je to Slovenská národná rada,
Slovenské národné múzeum, Slovenský národný archív, či Slovenská národná galéria, a na
neposlednom mieste samotná Matica slovenská – v uplynulých rokoch sa všade iba hasilo,
hasilo a hasilo. Nikde nijaká systematická zbierkotvorná činnosť, iba nikam nevedúca svätá
improvizácia. Tak sa nemožno čudovať, že knihy, časopisy a artefakty slovenskej diaspóry
zanikajú, v lepšom prípade sa ocitajú v zbierkach cudzích záujmov, ktoré o Slovákoch vedia
pramálo, ak vôbec vedia, a Slovensku nie sú prajne naklonené, neraz skončia na dražbách, ak
nie rovno na smetiskách.
Už pred niekoľkými rokmi som konštatoval, a povedal som to aj v snemovni, aj na tomto
fóre – a nemajte mi za zlé, že nemôžem nezopakovať túto smutnú konštatáciu aj dnes – od roku
1918, od vzniku česko-slovenského štátu, teda od konca prvej svetovej vojny, nie druhej, ale
od konca prvej svetovej vojny na Slovensku, v našom štáte, už pekných pár rokov nejestvuje
nijaká verejná inštitúcia, štátna alebo cirkevná, akademická či univerzitná, konfesionálna či
ateistická, napokon ani súkromná nie, čo by sa profesionálne a systematicky, opakujem profesionálne
a systematicky, venovala dejinám zahraničných Slovákov a Slovákov v zahraničí.
Slovensko má neviem koľko historických inštitútov, v Slovenskej akadémii vied, v Matici slovenskej,
v Ústave pamäti národa, na univerzitách, má 38 univerzít a vysokých škôl, desiatky
magnificencií, stovky honorabilít a tisícky univerzitných profesoriek a profesorov, ale nik,
opakujem nik a nikde sa systematicky a profesionálne nevenuje minulosti slovenskej diaspóry.
Na nijakej univerzite či vysokej škole nemáme katedru dejín slovenského vysťahovalectva,
iba sem-tam nejaký vraj pedagóg či vraj profesorka na odôvodnenie svojej existencie, svojho
tzv. kariérneho rastu, zláta nejaký článoček či prednášočku, čo nehanebne a neogabane poodpisuje
z príspevkov dávno publikovaných a z pera všeobecne známych autoriek a autorov. Nuž
„na Slovensku“ je to v súčasnosti aj „tak“...
Keď 14. marca 1939 vznikla 1. Slovenská republika, krátko po jej vzniku štát založil a slušne
financoval Vedeckú spoločnosť pre zahraničných Slovákov. Nebola tzv. kríza, ktorú v súčasnosti
skloňujeme dokonca v sedemnástich pádoch, bola vojna, ale slovenská vláda na jej
66