SLOVENSKÁ REPUBLIKA A SLOVÁCI ŽIJÚCI V ZAHRANIČÍ Stála konferencia 2012

Pavel HLÁSNIK, Rumunsko
podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku,
prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí
Spoločné dolnozemské projekty a ich vplyv na vzdelávanie v slovenskom jazyku
Významná časť slovenského národa žije kratší alebo dlhší čas mimo územia súčasného materského
národa. Dôvody tohto stavu sa na rôznych fórach mnohokrát rozoberali a je možné
o nich aj naďalej hovoriť tak objektívne, ako aj subjektívne. V tomto príspevku sa budeme
venovať iným oblastiam, ale považujeme za potrebné spomenúť, že slovenské komunity žijúce
v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku tvoria tú najstaršiu zložku slovenského zahraničia
a žijú v týchto priestoroch už pomerne dlho.
Tri storočia alebo štvrťtisícročie predstavuje dostatočne dlhý časový úsek na to, aby si tieto
slovenské komunity vytvorili vlastné hodnoty, vlastnú kultúru, vlastný slovenský svet. Skutočnosť,
že práve tieto slovenské ostrovy, že dolnozemskí Slováci žijú aj dnes komplexným
národnostným životom, je zrejme jedinečný jav v slovenskom zahraničnom svete. Hoci sa naši
predkovia sťahovali na dnešné obývané územia v rámci toho istého štátneho celku, teda vo
vnútroštátnych migračných vlnách, vznikom štátnych hraníc nástupníckych štátov sú už takmer
celé storočie odtrhnutí od materského národa. V tom čase už však boli zabývaní, mali vlastné
inštitúcie, veď na Dolnú zem prichádzali spolu s učiteľom a farárom a títo ich koordinovali
v celkovom organizovaní života v novom prostredí.
Vďaka svojej vitalite, silnej vôli či tvrdohlavosti s vysokým nasadením všemožne bojovali
za udržanie slovenských národných hodnôt, ktoré si so sebou priniesli a ktoré si prispôsobili
a preinačili podľa novovzniknutých miestnych pomerov. Naši predkovia si dokázali pestovať
slovenské hodnoty, dokázali si udržiavať a rozvíjať slovenské povedomie, tvoriť slovenskú
kultúru, aj keď možno trocha inú, ako bola tá na Slovensku, ale autentickú. Vždy sa cítili a aj
my sa cítime byť Slovákmi.
O vitalite dolnozemských Slovákov svedčia aj mnohé medziregionálne formy spolupráce,
ako príklad spomeňme časopis Dolnozemský Slovák na začiatku 20. storočia, o ktorom Ján
Sirácky písal v obnovenom rovnomennom časopise v roku 1996 takto: „... Hoci sa usiloval
byť časopisom všetkých, alebo aspoň prevažnej časti dolnozemských Slovákov, pokladáme ho
za významný prejav emancipačných úsilí najmä Slovákov vo Vojvodine a ich vodcov... Vznikol
ako odraz vzrastajúcich národno-kultúrnych i hospodárskych potrieb vtedajších Slovákov v juhovýchodnom,
no najmä južnom Uhorsku, ako naliehavá potreba na istom stupni ich celkového
vývinu, pozoruhodného aj v reláciách ostatných Slovákov vo vtedajšom Uhorsku.“
Historicky jestvujúce formy spolupráce medzi dolnozemskými Slovákmi predstavujú zaujímavý
fenomén. Hoci bola neformálna a viac alebo menej výrazná a systematická, predsa
existovala, a to aj vďaka rôznym príbuzenským vzťahom. Veľký počet dôkazov v dobovej tlači,
v rodinných fotoarchívoch a podobne potvrdzuje existenciu medziregionálnej alebo cezhraničnej
spolupráce už dlhé desaťročia v tomto geografickom priestore slovenskej Dolnej zeme.
Naším zámerom však je venovať sa bližšie práve aspektom určitej formálnej spolupráce dolnozemských
Slovákov koncom 20. a v 21. storočí.
Napríklad obnovený časopis Dolnozemský Slovák je už svedectvom koncepčnej a uvedomelej
spolupráce tejto časti slovenského zahraničia. Ako sa začal vydávať obnovený spo-
39