Publicistické rozhovory - Filozofická fakulta UK - Univerzita ...

PUBLICISTICKÉ ROZHOVORY
Katedra archeológie vznikla v roku 1952, vy na nej pôsobíte od roku 1968.
Vedúcim katedry ste od roku 2002. Aký vývoj prekonala za ten čas?
V prvom rade máme omnoho viac študentov ako kedysi. Za mojich čias nebolo
niekedy vo všetkých ročníkoch dohromady ani desať študentov. Vtedy sa
prijímalo každý druhý rok po tri až päť ľudí. Dnes ich je okolo stovky, a tak majú
problém dostať sa ku knihám, ktoré máme len po jednom exemplári. Počet
učiteľov tiež nevzrástol úmerne počtu študentov, čo sa odráža, žiaľ, negatívne,
aj na kvalite štúdia. Z toho istého dôvodu zápasíme s priestormi.
Počet študentov nie je dôsledkom vôle vedenia katedry, ale spôsobu
financovania štúdia. Katedra žije z grantov, čo znamená hromadu úradovania.
Pravdepodobnosť, že grant prejde, je jedna ku štyrom alebo menej, no
administratívy je strašne veľa. To, čo dostaneme my na humanitnom smere,
a čo vybojujú katedry na prírodovedeckej fakulte alebo na fakulte matematiky,
fyziky a informatiky, sa nedá porovnať. Sú to niekoľkonásobne väčšie sumy. Ak
sa nechceme utopiť v červených číslach, musíme brať študentov.
Aké povinnosti vám pribudli, odkedy ste vedúcim katedry?
Som „finacmajster“. Plus organizujem a hlavne realizujem (to znamená, že si
najviac odpracujem) terénny výskum. Katedra z toho má peniaze, ktoré sa dajú
minúť voľnejšie ako účelovo viazané prostriedky z grantov. Tieto výskumy
prebiehajú najmä na stavbách. Keď sa nejaká realizuje, musí sa to nahlásiť
a pamiatkový úrad rozhodne, či sa bude robiť výskum. Obyčajne ho investori
robia súbežne so stavbou, takže kľučkujeme medzi tatrovkami a bagrami. Prší
na nás, sneží.
Odkedy som vedúcim, pribudla mi aj administratíva. Treba rokovať s
investormi, preplácať faktúry, dohody o vykonaní práce študentov. Je toho dosť.
Mám čo robiť, aby som stíhal svoju prioritu - učenie.
Vraveli ste, že študentov je dnes
viac. Sú však aj odlišní?
Sú medzi nimi takí, s ktorými by som
išiel aj „kone kradnúť“, ale aj takí, na
ktorých vidím, že to robia s dosť
veľkou nechuťou a nikdy archeológmi
nebudú. Jedni tu študujú archeológiu,
druhí si robia vysokú školu. Niektorí
pre to nemajú ani predpoklady –
technické a výtvarné cítenie, cit pre
materiál, nadšenie.
Dnes som už starý praktik a všetko robím viac – menej rutinérsky, ale
keď som robil zamladi prvé vykopávky, cítil som doslova vzrušenie. Nikdy
nezabudnem na svoj prvý, dodnes asi najúspešnejší výskum na Liptovskej
Mare. Keď sme otvárali prvé sondy, doslova som to „žral“, vyžíval som sa
v tom, bol som tam od rána do večera. Každý archeológ by si to mal zažiť.
43