Publicistické rozhovory - Filozofická fakulta UK - Univerzita ...

PUBLICISTICKÉ ROZHOVORY
a fotoaparát Flexaret, ktorý sme potrebovali. Mala som aj na výskumy potrebný
magnetofón, ktorý na to doplatil.
V sedemdesiatych rokoch mi doniesol otec z Nemecka ako vzácny dar
magnetofón Grundig. Bola to taká pekná škatuľka, hnedá drevená úprava, bol
to stroj určený na prehrávanie kaziet. Bol k nemu aj mikrofón, tak som si ho
mohla zobrať aj na výskum. Evidentne nemeckí dizajnéri nepočítali s tým, že
takýto stroj bude chodiť na výskumy v tých hrkotavých autobusoch a po zlých
vymletých cestách. Hneď po prvých výskumoch na Kysuciach prestal nahrávať.
Postupne sa technika zdokonaľovala, zásadne na výskume zrádzala. Z tohto
hľadiska sú naši dnešní študenti o veľa lepšie vybavení.
Čo sa mne vidí, že sme mali lepšie – čitateľskú disciplínu. Nemali sme
internet a museli sme chodiť do Univerzitnej knižnice. Samozrejme, dlhé
sedenia v knižnici boli prerušované príjemnými kávičkami u Michala alebo
cigaretkou vo fajčiarni. Bolo to miesto našich spoločných stretnutí. Veľa sme
čítali literatúru, nemali sme skriptá, okrem nejakých českých ako Uvod do studia
člověka a možno skriptá k dejinám, ale tie boli nezohnateľné. Učili sme sa
priamo z vedeckej literatúry. Nemali sme to nijako zjednodušené.
Štúdium však bolo veľmi príjemné. Aj dnes sa snažíme spájať učenie sa
praxou v teréne, vedenie rozhovorov, vstupovanie ľuďom do domov i do ich
života. To je niečo ohromne obohacujúce, čo súvisí so štúdiom etnológie. No
a potom ešte aj veselé exkurzie, ktoré nás viedli v tom čase po Slovensku, po
Čechách. To boli výborné chvíle plné múzeí, galérií, aj mastenia kanasty
a vyspevovania v autobuse, kúpania v Oravskej priehrade už v máji
a podobných radostí študentského života.
Čo ste robili po skončení štúdia?
Môj vývoj po skončení bol celkom zaujímavý. Diplomovú prácu som robila
o Martinovi Benkovi a národopisných črtách v jeho diele. Nabrala som odvahu
na interdisciplinárny výskum medzi dejinami umenia a etnológiou. Takto
vychystaná aj s mojou diplomovou prácou som si hľadala miesto a nenašla
som. Tesne po skončení som nemala jasno, ako sa budem vedieť uplatniť. Ale
nastala taká zhoda okolností, že katedra vtedy dostala tzv. študijné pobyty.
Tento spôsob štúdia bol celkom bežný v západných krajinách a v USA, no
u nás to bol len domáci študijný pobyt. Vo svete sú normálne zahraničné
študijné pobyty, no keďže sa toto dialo koncom sedemdesiatych rokov,
zahraničie vôbec nepripadalo do úvahy. Ja som opäť zariskovala a nešla som
do riadneho zamestnania, ale na tento študijný pobyt. Mala som vtedy veľmi
dobrú školiteľku, pani docentku Emíliu Horváthovú, ktorá ma pribrala do tímu.
Vedela som trochu po maďarsky takým kuchynským jazykom, tak som sa
dostala do zaujímavej úlohy, do zaujímavej skupiny pracovníkov, ktorí sa
venovali problematike etnických menšín na Slovensku.
V tejto téme som zostala počas ďalších rokov môjho študijného pobytu
a následne aj počas doktorandúry. Robila som výskum na slovenskomaďarskom
etnickom rozhraní, čím začala tá etnická stránka môjho výskumu
a osobne ma veľmi zaujímali otázky obyčají. Prvá vec, materiálová štúdia, ktorá
mi vyšla tlačou, bola o tom, ako prebiehala svadba v obciach zátopovej oblasti
Horná Cirocha u tamojšieho rusínskeho obyvateľstva. Popri tom som si
57