Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

v roku 1596 (Brestská únia) a v priestore pod Karpatmi (východné Slovensko a PodkarpatskáRus; dnešná Zakarpatská oblas Ukrajiny) sa uplatnila od roku 1646 (Užhorodská únia). Uvedenéroky pritom neznamenajú okamžitý nástup „nových“ cirkevnoprávnych èi náboženských pomerov,hoci tie vždy závisia od konkrétnej historicko-spoloèenskej i kultúrnej situácie, prièomv etnicky, jazykovo, kultúrne i historicky pestrom karpatskom regióne ich nemožno paušalizova. Nemožno teda rovnako interpretova podmienky ani dôsledky zavedenia únie v regióne podKarpatmi a v po¾sko-ukrajinskom prostredí Halièe. Obidva regióny sú typické svojím jazykovým,kultúrnym i religióznym vývinom, ktorý sa uskutoèòoval nielen v špecifických historickospoloèenskýchpodmienkach, ale aj v rozdielnych geopolitických a štátnopolitických útvaroch.V našom príspevku sa síce nebudeme venova podmienkam vzniku cirkevných únií èi latinizaènýchprocesov v kultúrno-spoloèenskom alebo historickom meradle; 2 nie sú predmetom výkladuskúmaného problému, hoci mnohé súvislosti zrete¾ne poslúžia pri argumentácii o vznikupiesòovej paraliturgickej tvorby v skúmanom regióne.Na samom zaèiatku musíme predovšetkým upozorni na skutoènos , ktorá síce bezprostrednenesúvisí so vznikom paraliturgickej piesne, ale predovšetkým s jej funkciou, miestom a uplatnenímv bohoslužobnom okruhu cirkvi byzantsko-slovanského obradu. Paraliturgická pieseò sav prostredí byzantsko-slovanskej obradovej tradície chápe predovšetkým ako nekánonická 3 pieseò;jej používanie je v bohoslužobnom procese obmedzené.Hoci sa paraliturgická pieseò zvyèajne interpretuje ako nástroj na propagáciu unionizmu 4a vníma sa ako jeden zo základných znakov odlíšenia pravoslávnych od gréckokatolíkov, trebaupozorni , že ide o ve¾mi zjednodušené ponímanie rozdielov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnoucirkvou a jej duchovnos ou, keïže ve¾mi skoro sa vydanie poèajevského Bohohlasníka(1790) rozšírilo aj v typicky pravoslávnom prostredí Ruska, resp. práve z tohto priestoru poznámemnohé staré rukopisné spevníky. 5 Jeho rozšírenie teda svedèí o širokom používaní paraliturgickejpiesòovej tvorby. Vo vydaniach Bohohlasníka pre pravoslávnych veriacich (1884 a 1885)sa jeho obsahová stránka iba ve¾mi málo zmenila v porovnaní s pôvodným poèajevským Bohohlasníkomurèeným gréckokatolíkom. 6 Už na tomto jednoduchom príklade sa potvrdzuje skutoènos, že pri tvorbe paraliturgických piesní sa uplatòovala cirkevná, doxologická a dogmatickátradícia byzantskej (ortodoxnej) cirkvi. V paraliturgickej piesòovej tvorbe preto netreba h¾adapôvod odlišnosti medzi obidvoma cirkvami.2O podmienkach, príèinách i dôsledkoch a priaznivých alebo nepriaznivých súvislostiach zavedenia cirkevnej úniepozri napríklad v monografii Borisa GudzŠka Kriza i reforma. Ki´vs«ka mitropolÁŠ. Cargorods«kij patrÁarxati geneza Berestejs«ko´ unÁ´. L«vÁv 2000. O vzniku Užhorodskej únie pozri napríklad v práci ¼udovíta HaraksimaK sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867. Bratislava : Veda 1961.3Liturgické (èiže bohoslužobné) piesne sú kánonické piesne a paraliturgické piesne sa charakterizujú ako nekánonicképiesne, ktoré sa poèas liturgie byzantského obradu nespievajú a ani nezastupujú liturgický text, ako sa to zvyèajnepraktizuje v latinskej cirkvi.4„éz zalŸbuvannŠ naâogo narodu do nabo½nix pÁsen« skoristalisŠ propagatori unÁ´, golovno vasilÁani,ta zrobili nabo½nu pÁsnŸ odnim Áz zasobÁv propagandi unÁ´.“ Porovnaj VOZNŠK, M.: éstorÁŠ ukra´ns«ko´ lÁteraturi.U dvox knigax. Kniga druga. L«vÁv : Vidavnictvo „SvÁt,“ 1994, s. 309.5Pozri k tomu napríklad v práci PERETC, V. N.: Istoriko-literaturnyŠ isslªdovanÁŠ i materialy. Tom 1. Iz§istorÁi russkoj pªsni. ‚ast« 1. S.-Peterburg§ 1900.6Na prelome 19. a 20. storoèia Bohohlasník poèajevských baziliánov s menšími úpravami pre svojich veriacich vydalaaj pravoslávna cirkev v rokoch 1884 a 1885 v kyjevskej tlaèiarni, v cholmskej tlaèiarni vyšiel Bohohlasník v rokoch1894, 1900 a 1903, v Poèajeve pod egidou pravoslávnej cirkvi v rokoch 1900, 1902, 1903, v petrohradskej tlaèiarnivyšiel Bohohlasník v rokoch 1900, 1902, 1905 a vo Varšave v rokoch 1934, 1935 a 1969. Vydania z rokov 1894-1969však obsahujú už mnohé výrazné zmeny v zložení, obsahu a charaktere textov spevníka. Porovnaj GNATþK, O.: StorÁnkaz ÁstorÁ´ ukra´ns«ko´ duxovno´ poezÁ´ Ð po a´vs«kij Bogoglasnik. In: Varâavs«kÁ ukra´noznav Á zapiski. Zoâit1. Ed. S. Kozak. Varâava : VidaŸt« oo. VasilÁŠni, 1989, s. 123. Pozri k tomu aj PID£YPCZAK–MAJEROWICZ, M.:Cerkiewnos³owiañskie druki bazyliañskie w powojennych zbiorach bibliotek polskich a tiež WITKOWSKI, W.: Drukarniabazyliañska w Poczajowie – osiemnastowieczny oœrodek kultury na Wolyniu. In: Najstarsze druki cerkiewnos³owiañskiei ich stosunek do tradycji rêkopiœmiennej. Materia³y z sesji. Kraków 7–10 XI. 1991. Kraków : Instytut Filologii S³owiañskiej,1993.27