Číslo 1 - Slavistický ústav Jána Stanislava SAV

Jedným z dôvodov zániku pois ovne bolo vypuknutie ve¾kej hospodárskej krízy v Rakúsko-Uhorsku v roku 1873, ktorá po páde viedenskej burzy spôsobila zánik viacerých akciovýchspoloèností. V èase likvidácie uhorskej poboèky získala licenciu na obchodovanie v UhorskuPrvá Èeská všeobecná pois ujúca banka, ktorá postupne zaplnila priestor po Sloveniji a prevzalaaj väèšinu jej bývalých zástupcov. 47Vzájomné hospodárske kontakty podnietili aj väèší záujem redakcie Slovenských novíno dianie medzi Slovincami. Noviny už od svojho vzniku v roku 1868 prinášali krátke správyo slovinskom hnutí, najmä poèas táborového hnutia v rokoch 1868 – 71. Redakcia priamo vyzvalaslovinského dopisovate¾a, ktorý informoval o Bobulovej ceste v ¼ub¾ane a uviedol aj základnéinformácie o slovinskej politike, „keby ste nás Vašími ctenými dopisámi èastejšie poctili; Vášnárodní, politickí život, literárny zrast etc. by naše obecenstvo zaujímalo.“ 48 Dopisovate¾ sa všakohlásil už len raz. Na zaèiatku septembra informoval o založení nového slovinského politickéhoèasopisu Slovenec. 49Styky medzi Slovákmi a Slovincami v druhej polovici 19. storoèia boli oproti vz ahom k inýmslovanským národom na pomerne nízkej úrovni. Na slovenskej strane to spôsobila predovšetkýmtradièná orientácia na susedné èeské kultúrne prostredie. Podobne slovinské hnutie v kultúrneja jazykovej oblasti spolupracovalo s chorvátskym hnutím (ilyrizmus), v politickej oblasti najmäs Èechmi. Ako sa ukázalo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, vnútorná hranica medzi Predlitavskoma Uhorskom nebola len administratívna. Brzdila vzájomné kontakty medzi predlitavskýmia zalitavskými Slovanmi. Presvedèili sa o tom aj sami Slovinci, keï chceli vo väèšej mierespolupracova so zámurskými Slovincami. Uhorská vláda sa ich usilovala izolova ako samostatnéslovanské etnikum (Venedi).Napriek tomu kontakty s predstavite¾mi slovinského hnutia udržiavali viacerí slovenskínárodovci. O ich vzájomných vz ahoch však máme iba ve¾mi strohé a torzovité údaje. Katolíckykòaz Martin Medòanský (1840 – 1899) sa dòa 15. októbra 1887 cestou z Terstu zastavil v ¼ub¾ane,kde navštívil slovinské inštitúcie a informoval Slovincov o útlaku Slovákov Maïarmi. 50 Kontaktys predstavite¾mi slovinského hnutia mal zaiste aj syn Karola Kuzmányho Karol Ladislav (1833 –1885), ktorý študoval a od 60. rokov aj pôsobil na námornej akadémii v Terste. Kontakty soslovinským hnutím udržiaval aj Dionýz Štúr (1827 – 1893). Poèas svojich geologických výskumovnavštevoval aj slovinské etnické územie a ich výsledky publikoval vo viacerých prácach. 51Centrom vzájomných kontaktov Slovákov a Slovincov však bola najmä Viedeò – hlavnémesto monarchie, a hlavne jej univerzitné prostredie, kde si mladá inteligencia zakladala národnévzdelávacie spolky (slovinský vysokoškolský spolok Slovenija a slovenský Tatran). V menšejmiere boli takýmito centrami ïalšie univerzitné mestá, predovšetkým Praha, Štajerský Hradec(Graz) a Záhreb. Kontakty medzi Slovákmi a Slovincami sa rozvíjali aj v rámci iných slovanskýchpodujatí, napr. Slovanský zjazd v Moskve v roku 1867, oslavy 1000. výroèia smrti sv. Metoda naVelehrade, oslavy 100. výroèia narodenia J. Kollára a P. J. Šafárika.Z osobných kontaktov predstavite¾ov obidvoch národných hnutí relatívne najpodrobnejšiepoznáme vz ahy Ondreja Bellu (1851 – 1903). O. Bellu vymenovali k 1. júlu 1881 za vojenskéhoevanjelického kòaza v Štajerskom Hradci. Zásluhu na vymenovaní mal evanjelický vojenskýsuperintendent Ján Seberíni. V Štajerskom Hradci strávil Ondrej Bella dva roky; od roku 1883pôsobil v Prahe.Poèas pôsobenia v Štajerskom Hradci sa stýkal s miestnymi Slovincami, prevažne so študentmia profesormi na miestnej univerzite. Tamojšia univerzita bola v tomto období po Viedni druhým47SN, roè. 7, 2. 4. 1874, è. 50, s. 3 a è. 67, s. 4 zo 4. 5. 1874.48SN, roè. 6, 27. 8. 1873, è. 129, s. 3.49SN, roè. 6, 10. 9. 1873, è. 136, s. 4.50SiN, roè. 20, 15. 10. 1887, è. 235, s. 4.51SBL, 12, s. 539-540.51