Handbook on European non-discrimination law - European Court of ...
Handbook on European non-discrimination law - European Court of ...
Handbook on European non-discrimination law - European Court of ...
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
Príručka o európskom antidiskriminačnom práve<br />
124<br />
z ktorých možno predpokladať, že mohlo dôjsť k diskriminácii, presúva sa dôkazné<br />
bremeno na páchateľa a je potom na ňom, aby preukázal opak. Tento posun, pokiaľ<br />
ide o dôkazné bremeno je obzvlášť užitočný v sťažnostiach na nepriamu diskrimináciu,<br />
keď je potrebné preukázať, že k<strong>on</strong>krétne pravidlá alebo postupy majú neprimeraný<br />
dopad na určitú skupinu. Na vznesenie domnienky o nepriamej diskriminácii môže<br />
byť potrebné, aby navrhovateľ vychádzal zo štatistických údajov, ktoré potvrdzujú<br />
všeobecné modely rozdielneho zaobchádzania. Niektoré vnútroštátne jurisdikcie tiež<br />
uznávajú dôkazy získané prostredníctvom „testovania situácie“.<br />
5.2. Rozdelenie dôkazného bremena<br />
Keď osoba podáva sťažnosť, je obvyklé, že rozhodovaciemu orgánu poskytne<br />
dôkazy o tom, že došlo k diskriminácii. Môže však dôjsť k tomu, že bude obzvlášť<br />
ťažké preukázať, že rozdielne zaobchádzanie bolo spôsobené na základe k<strong>on</strong>krétnej<br />
chránenej charakteristiky. Je to spôsobené tým, že motív rozdielneho zaobchádzania<br />
často existuje len v mysli páchateľa. Na základe toho sťažnosti týkajúce sa<br />
diskriminácie bývajú najčastejšie založené na objektívnych domnienkach týkajúcich<br />
sa daného pravidla alebo postupu. Inak povedané, súd musí by presvedčený o tom,<br />
že jediným odôvodneným vysvetlením rozdielneho zaobchádzania je chránená<br />
charakteristika obete, ako napríklad pohlavie alebo rasa. Táto zásada sa rovnako<br />
vzťahuje na prípady priamej alebo nepriamej diskriminácie.<br />
Keď že údajný páchateľ má informácie potrebné na dokázanie sťažnosti,<br />
antidiskriminačné právo povoľuje, aby sa dôkazné bremeno rozdelilo s údajným<br />
páchateľom. Zásada rozdelenia dôkazného bremena je zakotvená v práve EÚ aj<br />
v EDĽP. 249<br />
Rozdelenie dôkazného bremena:<br />
navrhovateľ musí predložiť<br />
dostatočné dôkazy naznačujúce,<br />
že mohlo dôjsť k diskriminačnému<br />
zaobchádzaniu. Povedie to<br />
k domnienke o existencii<br />
diskriminácie, ktorú musí údajný<br />
páchateľ vyvrátiť.<br />
Vysvetlené je to v judikatúre ESĽP, v ktorej sa spolu<br />
s ďalšími regi<strong>on</strong>álnymi a globálnymi mechanizmami<br />
na ochranu ľudských práv prijala zásada rozdelenia<br />
dôkazného bremena všeobecnejšie v súvislosti s do‑<br />
kazovaním tvrdení o porušení ľudských práv. Praxou<br />
ESĽP je nahliadať na dôkaz ako na celok, bez ohľadu<br />
249 Okrem vrecí uvedených ďalej, pozri smernicu o rasovej rovnosti (článok 8), smernicu o rovnakom<br />
zaobchádzaní v zamestnaní (článok 10), smernicu o rodovej rovnosti (prepracované znenie) (článok 19),<br />
smernicu o rovnakom zaobchádzaní s mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám (článok 9). Pozri<br />
tiež judikatúru Európskeho výboru pre sociálne práva: SUD Travail Affaires Sociales proti Francúzsku<br />
(sťažnosť č. 24/2004), 8. novembra 2005 a Mental Disability Advocacy Centre (MDAC) proti Bulharsku<br />
(sťažnosť č. 41/2007), 3. júna 2008.
Change language