Sri Aurobindo alebo putovanie vedomia - Slovmodels.sk

tento príbeh je len zdĺhavý a ťažký prechod od Božského k Božskému cez temný
očistec Hmoty? No načo je tento očistec, načo táto Hmota? Prečo sme sa do nej
kedysi pohrúžili? Vari len preto, aby sme z nej znova vyšli? Iní hovoria, že
kozmická alebo nirvánska blaženosť v konečnom dôsledku stojí za všetky ťažkosti
na ceste k nej. Možno, no v tom istom čase Zem trpí. Môžeme prebývať v žiari
najvyššej blaženosti, no tu dolu sa rozrastá a prekvitá mučenie, choroby a smrť.
Ale naše kozmické vedomie a tým menej Nirvána ani najmenej nepozmení priebeh
pozemskej evolúcie. Niektorí hovoria, že každý musí urobiť to isté - prebudiť sa,
vyjsť zo stavu poblúdenia. Dobre, no načo bola teda potrebná Zem ak sa potrebuje
zobúdzať a vychádzať zo stavu poblúdenia Zeme (tak je to aj v origináli - pozn.
prekladateľa). Hovoríme o zhrešení, o Adamovi a Eve, o akomsi absurdnom
dedičnom hriechu, ktorý zničil to, čo Boh vytvoril na začiatku ako dokonalé. Ale
veď všetko je Boh! Had - pokušiteľ, ak existoval, bol Boh. Satan, jeho
Veľkoleposť a jeho Činy, to je tiež Boh. Niet ničoho okrem Neho! Teda naozaj bol
taký hlúpy, že padol a nevedel o tom, taký bezmocný, že trpí a neželá si to, taký
krutý, aby sa hral na poblúdenie len tak pre zábavu, aby sa kochal tým, ako sa z
tohto dostane? Teda naozaj je Zem iba omyl? Veď ak táto Zem nemá zmysel pre
Zem, ak utrpenie sveta nemá zmysel pre svet, ak je to len naše dočasné bydlisko,
kde sa musíme očistiť a vykúpiť akýsi absurdný omyl, tak nikto a nič, ani najvyššia
blaženosť, ani extáza na konci cesty nikdy nemôžu ospravedlniť túto neužitočnú
chvíľkovú epizódu. Boh nepotreboval vstupovať do Hmoty len preto, aby z nej
vyšiel. Boh nepotreboval ani Smrť ani Utrpenie, ani Nevedomosť, ak toto
Utrpenie, táto Smrť, a táto Nevedomosť nenesú v sebe svoj vlastný zmysel, ak táto
zem a toto telo nie sú proste nástroje očistenia alebo prostriedky na to, aby sme
odišli, ale v konečnom dôsledku je to miesto akéhosi Tajomstva, ktoré všetko
pretvorí.
Nesnažím sa o tvoj večný Deň,
ako sa nevystríham Noci tvojej večnej...
Byť rabom tvojím na zemi, pane, je viac,
ako celá veľkoleposť slobody na nebesiach.
Pre mňa sú tvoje nebesá veľmi ďaleko
od trpiacich ľudí.
Nie je dokonalá radosť,
ktorú nezdieľajú všetci.
Teraz ďalej, ak sa pozornejšie pozrieme na túto záhadu, na centrum, okolo ktorého
sa rozvíja celé mystérium, na dušu, budeme nútení priznať, že dušu netreba
"zachraňovať", ako je zvykom hovoriť. Ona je večne slobodná a čistá, naveky
spasená prebýva vo svojej sláve. Keď vstupujeme do duše so široko otvorenými
očami, vidíme, že je božská, plná neobyčajného svetla a nedotknutá všetkou tou
špinou, ktorá je nahádzaná na jej povrch. No zato treba zachraňovať
127