Sri Aurobindo alebo putovanie vedomia - Slovmodels.sk

vlastným zmyslom, otvorení svetlu myšlienky, ktorá nesie v sebe svoje protiklady.
A vtedy raz, silou nášho vrúcneho želania, ako pod vysokým tlakom stlačeného
plynu, sa dvere nakoniec otvárajú. "Vedomie stúpa, - hovorí Matka, - láme tento
železný obal tam na temene hlavy a vy vychádzate do sveta".
Navrchu bola rozpálená biela tíš
Tento zážitok je východiskovým bodom jogy Šrí Aurobinda. Je to východisko do
Nadvedomia, prechod z minulosti, ktorá nám zväzuje ruky i nohy k budúcnosti,
ktorá vidí. Miesto toho, aby sme boli dolu, večne niečím zavalení, sme hore a
dýchame z plných pľúc. Vedomie už nie je v tele a nie je ním ohraničené. Pociťuje
seba nielen na vrchu ale aj rozmiestnene v priestore. Telo sa nachádza nižšie než je
jej (Vyššia bytosť) vyššia pozícia a je prikryté jej rozšíreným vedomím... Stáva sa
len detailom všestrannej bytosti, jej inštrumentálnou časťou. V konečnej realizácií
stanovenia vedomia navrchu už skutočne preň niet návratu dolu s výnimkou tej
jeho časti, ktorá môže zostupovať preto, aby pracovala v tele, alebo na nižších
rovinách, zatiaľ čo bytosť nachádzajúca sa hore uskutočňuje kontrolu nad všetkým
čo sa deje.
Extáza?
Keď sme uskutočnili takýto vzostup, musíme systematicky pokračovať v práci.
Pretože prvým impulzom vedomia je prudko vyletieť hore ako keby ho niečo
vsávalo, čo dáva pocit nekonečného vystupovania, podobný vystreleniu rakety,
ktorý dosahuje najvyšší bod v žiarivej nirváne. Blaženosť, ktorá sprevádza tento
nekonečný rozkvet (ktorý sa nám zdá nekonečným), alebo toto roztopenie, je
natoľko podmanivá, že už pomyslenie na návrat dolu k medziúrovniam a k
hľadaniu sa nám zdá naozaj absurdným, podobným pádu. Našim jediným želaním
je zostať čím dlhšie nehybní, aby sme nenarušili tento čarovný Pokoj. V podstate
ani nebadáme nijaké roviny medzi východom na temene hlavy a splynutím s týmto
bielym pokojom, ktorý kraľuje hore. Oslepený, trochu podobný novonarodenému
dieťaťu, ktoré prvýkrát otvára oči, hľadajúci nie je schopný nič rozoznať, všetko
splýva v belobe, v modrej belobe, a on stráca pôdu pod nohami, t. j. upadá do
tranzu, do "extázy", ako sa hovorí na Západe, alebo do Samádhí, ako sa hovorí v
Indii. Keď sa odtiaľ vracia, zisťuje, že sa absolútne nič nezmenilo. Pri svojom
náhlení hľadajúci predpokladá, že medzi mysliacim rozumom a Najvyšším niet
ničoho a zatvárajúc oči v samadhí snaží sa predrať cez všetko to, čo sa v
skutočnosti nachádza na medzirovinách, dokonca nevidí pritom ani veľké a žiarivé
kráľovstvá Ducha. Možno, že dosiahne ten svoj cieľ, no len preto, aby zaspal v
Nekonečnom.
135