Sri Aurobindo alebo putovanie vedomia - Slovmodels.sk

celou bytosťou a uskutočniť prácu na jej prečistení). Pre jedných je to nečakaná
básnická inšpirácia, druhí vidia nové formy architektúry, tretí vynájdu nové
rovnice vo vede, štvrtí sa začínajú klaňať nejakému novému Bohu. Obyčajne
vystupovanie k tomuto novému vedomiu je sprevádzané spontánnym rozkvetom
tvorivých síl, zvlášť v poézii. Zaslúži si pozornosť ten fakt, že medzi žiakmi Šrí
Aurobinda je mnoho básnikov, ktorí píšu v najrôznejších jazykoch - čínskom,
hindskom, anglickom - ako keby poézia a umenie boli prvé praktické výsledky
jeho jogy. "Ako v sebe samom, tak aj v iných som pozoroval nečakaný rozkvet
schopností pre všetky druhy činnosti, rozkvet, ktorý je dôsledkom otvorenia
vedomia. Tak napríklad ten, kto dlho a neúspešne pracoval na tom, aby sa
realizoval v poézii, v priebehu dňa sa stáva majstrom básnického jazyka a rytmu.
Je to otázka patričného mlčania rozumu a patričnej otvorenosti Slovu, ktoré sa
snaží o seba vyjadrenie, pretože Slovo je už hotové, už je sformované v tých
vnútorných rovinách, kde sa rodia všetky druhy umenia, no zmeniť sa musí
odovzdávajúci rozum, zmeniť sa a stať sa dokonalým kanálom prenosu a nie
prekážkou", - hovorí Šrí Aurobindo.
Poézia je najvhodnejším prostriedkom, ktorý nám dovolí precítiť to, čo
predstavujú tieto najvyššie roviny vedomia. V rytme básnického diela možno
ľahko zachytiť vibrácie. Preto sa naďalej budeme obracať o pomoc k poézii, hoci
Nadvedomie nie je len privilégiom básnikov. Vo svojej širokej korešpondencii na
tému poézie a v práci Poézia budúcnosti Šrí Aurobindo uvádza početné príklady
veršov, pochádzajúcich bezprostredne z osvieteného rozumu. Šrí Aurobindo ako
príklady poézie osvieteného rozumu (a tiež iných rovín rozumu) uvádza verše
anglicky píšucich básnikov, napr. Shakespeara, Bordswortha, Thompsona, ktorí by
boli málo zrozumiteľné francúzskemu čitateľovi a preto Satprem uvádza verše
Rimbauda. Prekrásnou ilustráciou poézie osvieteného rozumu sú jednotlivé pasáže
z tvorby Rimbauda, zvlášť jeho Opitá loď. Netreba sa upnúť na vonkajší zmysel,
treba počúvať to, čo vibruje za ním, pretože poézia a vôbec všetky druhy umenia
nie sú v konečnom dôsledku ničím iným, ako prostriedkom na zachytenie
drobného, nevýrazného tónu, ktorý vlastne nič nepredstavuje a zároveň je sám
život.
Poznám smršť i nebo, ktoré sa v bleskoch borí,
príboje i prúdy: poznám ich večery,
jak kŕdeľ holubov rozplamenené zory
a často videl som, v čo človek neverí.
(J. A. Rimbaud: Opitá loď a iné básne Slovenský spisovateľ, 1981 preklad Ján
Stacho)
Poézia sa stáva osvietenou nie kvôli nejakému zvláštnemu zmyslu, ale vďaka
tomu, že obsahuje zvláštny tón osvietenej roviny. Ten istý tón môžeme nájsť
145