Sri Aurobindo alebo putovanie vedomia - Slovmodels.sk

Radosť
Keď sa staneme jednotní vo všetkých bodoch, nastane božský život. V tomto bode
kontaktu a splynutia prichádza poznanie, ktoré môže byť vyjadrené v takej alebo
onakej forme (v závislosti od druhu činnosti v danej chvíli), no ktoré je v svojej
podstate prejavom totožnosti, stretnutím - vieme preto, že sa dozvieme (reconait.)
Šrí Aurobindo hovoril, že intuícia - to je spomienka Pravdy. Keď prichádza
záblesk intuície, vtedy jasne vidno, že poznanie nie je objavenie niečoho
neznámeho, objavujeme len seba, iné niet čo objavovať. Je to postupné
rozoznávanie v momente svetla, kedy sme videli všetko. Jestvuje niekto, kto by
nevidel aspoň raz? Kto v živote nemal túto spomienku? Nech by boli naše viery
akékoľvek,(až po neprítomnosť akejkoľvek viery), naše schopnosti alebo
neschopnosti, naše úspechy - vysoké, alebo nie, v živote je vždy moment, ktorý je
našim momentom. Niektoré životy trvajú len okamih, a všetko ostatné je
zabudnutie. Jazyk intuície je skoncentrovaný v stručných formuláciách bez
jediného zbytočného slova, ako protiklad veľkolepého jazyka osvieteného rozumu,
(ktorý tým viac práve vďaka svojmu bohatstvu reprodukuje aj "žiarivý" rytmus, aj
pravdu. Možno nie tak zreteľne, ale zato to robí akosi teplejšie a
bezprostrednejšie.) Keď Plotinus sumarizoval zmysel celého ľudského úsilia v
jedinej vete - "Let jednotného k jednotnému" - použil intuitívny jazyk vyššieho
stupňa,tým istým jazykom hovoria aj Upanišady. No táto vlastnosť sebavyjadrenia
odhaľuje aj hranice intuície: akokoľvek by boli naplnené vysokým životným
zmyslom naše osvietenia a výroky, nemôžu pojať celú pravdu. Je potrebná
úplnejšia a univerzálnejšia teplota - tá, ktorou disponuje aj osvietený rozum, no
vnútri vyššej priezračnosti. "Pretože intuícia vidí veci ako záblesky, bod za bodom,
a nie ako (jednotný) celok. Odhaľujúce sa je v svetle záblesku ohromujúce,
neodvratné, no to je len "priestor pravdy." Okrem toho intuícia ovláda rozum,
ktorý, ako poznamenáva Šrí Aurobindo, súčasne nedoceňuje a zveličuje jej
význam. Zveličuje preto, že nezákonne zovšeobecňuje intuíciu a snaží sa rozšíriť
jej objav do celého priestoru. Nedoceňuje preto, že miesto toho, aby dovolil
záblesku intuície pokojne osvietiť a prečistiť našu substanciu, rozum ju rýchle
ovládne, pokrývajú vrstvou myslenia (alebo ju možno rozpustí v maliarstve, poézii,
matematike, alebo v náboženstve.) A už nie je v stave pochopiť jej svetlo, iba ak
cez intelektuálnu, umeleckú alebo náboženskú clonu, do ktorej ju zahalil.
Obyčajný rozum mimoriadne ťažko pochopí, že otvorenie môže byť mohutné,
dokonca preplňujúce vtedy, keď nám je jeho zmysel nepochopiteľný a že zvlášť
mohutný býva len vtedy, ak ho nesťahujeme o niekoľko úrovní nižšie, rozrieďujúc
a drobiac ho preto, aby sme ho pochopili. Keby sme mohli zachovať pokoj počas
bohato vibrujúceho záblesku, byť akoby zavesení v jeho svetle a nechytať sa ho
hneď, aby sme ho rozdrobili na
148